Smrť 3: Brána vnímania života

Tento článok vznikol ako reakcia na stretnutie sa so smrťou v mojom živote. Uvedomila som si, že darmo budem približovať ďalšie učenie Roba Nairna knižky Žití, snení, umíraní. Trénovanie bdelosti tak ako to robia budhisti teraz jednoducho nie je na mojej ceste. A možno tým, že žijeme na Slovensku, to nie je cestou väčšiny z nás. Je možno čas pozrieť sa dovnútra a zdieľať s Vami ako to mám. Veľmi pekne ďakujem za podporu Katke Koledzai, redaktorke časopisu Vitalita, že tým, čo mi povedala, otvorila otázku, či som už pripravená zdieľať svoj život. No až včerajšia veta môjho syna: "Maminka ľúbim ťa a ďakujem Ti, že si sa nezomrela za Tvojou maminkou" vo mne zapálila tú iskru, že dozrel čas otvoriť a načerpať silu z tejto témy, ktorá hlboko zasiahla môj život...
Trauma môjho života
Moja maminka spáchala samovraždu a môj život sa otriasol v základoch zo dňa na deň. Pri živote ma držalo malé postihnuté dieťa, ktoré potrebovalo starostlivosť, bez ohľadu na smrť mojej maminky. Po ňom prišlo o 9 ťažkých rokov ďalšie dieťa a rok od jeho narodenia som dostala ťažkú laktačnú psychózu. Neskôr som prišla na to, že dôvod bol prozaický. Tak veľmi som chcela vedieť, čo sa stalo mojej mame, že som sa podobnej smrti vyhla len o vlások. Jej smrť ma mátala, nedala mi spať, nedala mi žiť, srdce zovieral nekonečný, bezhraničný žiaľ a jedno veľké PREČO??? Po zážitku laktačnej psychózy som už veľmi presne vedela, čo sa jej stalo. Pamätám si na hlas, ktorý mi veľmi jasne povedal: "Ešte nie je Tvoj čas". Ten istý hlas som počula, keď som sa zoznámila so svojím mužom a oznámil, že toto je otec mojich detí. Tento hlas bol veľmi rázny a jasný. No keďže som netušila, čo mám urobiť, ako zvrátiť fyzické procesy, ktoré sa spustili ako laktačná psychóza skončila som v nemocnici. Tesne pred hospitalizáciou sa dialo v mojom tele rozpúšťanie živlov. Bola som tak slabo uzemnená (t.j.zakotvená v realite, svojom tele a živote), lebo moja duša bola otočená za maminkou, mimo život. Všetko som počula 10x hlasnejšie, bola som vystrašená a počula som divné hlasy, ktoré mi vraveli, že sa mám zabiť... Pripadala som si vysušená, šaty mi boli ťažké, nevnímala som svet normálne, ale akoby bol celý vo vrstve dymu. Bola mi strašná zima. Skončila som na psychiatri a 2 týždne si zo svojho života vôbec nič nepamätám. Viem, že kdesi sa o mňa starali láskavé hlasy a pamätám si to ako prúd svetla, ktorý nastal, keď som stratila vedomie. Tieto hlasy mi sľúbili, že ma prenesú cez úsek času temných síl. To je jediné, s čím som sa po dvoch týždňoch prebrala do reality, zistila som, že som v nemocnici a začala som sa vracať do života s veľkou dávkou hrôzy a hlavne otázky: Komu a čomu mám teraz veriť? Tomu hlasu alebo tomu, čo vravia lekári? Manžel? Rodina? Som chorá a musím sa liečiť? Toto bola moja cena za vedenie toho, čo sa deje, keď sa odkloníme od života, pokory, lásky... V mojom tele dochádzalo zároveň k rozpúšťaniu živlov ako pred smrťou. Dotkla som sa toho vnútorného rozporu, že ja chcem ísť za mamou, no že tento život riadi väčšia Sila, ktorá vie a rozhoduje, či už je môj čas. A keď ju nerešpektujeme, prídu k nám Hlasy a Bytosti, ktoré nás privedú k tomu, že sme schopní sa zabiť. Jednoducho nás "iba" sprevádzajú. A viem, že som mala zostať, pretože iné Hlasy a iné Bytosti sa o mňa 2 týždne starali (a nemyslím tým personál nemocnice). S týmto poznaním so teda vstúpila do života a učila som sa ho žiť odznovu. Napodobňovala som ostatných, normálnych ľudí, naučila som sa ako to má vyzerať "normálne", no nebola som skutočne šťastná. Potom prišli do môjho života ešte dve deti a láskavo ma sprevádzajú dodnes. Vďaka nim som sa naučila viac používať telepatiu, intuíciu. Píšem o tom v knižočke Deti nás učia a liečia. A dôvera v život mi priniesla šťastie v podobe kňažiek Bohyne Živeny. Tam som pochopila kto som. Nie v zmysle nálepky "kňažka". Pochopiť ako sama v sebe žijem intimitu, sexualitu, ženstvo, schopnosť otvoriť sa láske vo mne znovu objavilo vnútornú silu. Naučila som sa rešpektovať plynutie času, prírody, sveta spôsobom blízkym môjmu srdcu. Viem, presne tu si niekto môže povedať: Chudera, zabila sa jej matka, tak je teraz v nejakej sekte. Ak to máte takto, ani nečítajte ďalej. Iba sa utvrdíte vo svojom subjektívnom predpoklade o tom, "čo je normálne a čo normálne nie je".
Prerod vnímania
Kdesi v tomto období vývoja, prišla ku mne priateľka s čisto (z môjho vonkajšieho pohľadu, pretože ona o tom netušila) schizofrenickým prejavom a súčasne presvedčením, že ja jej dokážem pomôcť. Pretože mojou záľubou bola kineziológia (One Brain, 3in1Concepts). A ona si tvrdohlavo vybrala mňa a mala vo mňa dôveru. Len hlavou som vtedy nedokázala pochopiť jej stav - ako si dokelu môže opakovane odporovať v jednej vete a nebyť si tohto vedomá ? No zrazu som vedela, že ona je vo svojom tele s niekým spojená. Povedala mi, že jej mamina hovorila, že sa mala volať ináč a že ona svojej maminke vždy vravievala, že mali byť dve. Že mávala veľmi silné pocity, že "sem nepatrí" a pod. Že sama nerozumie, prečo bolo u nej veľmi často v rozpore to, čo hovorila a čo robila. A zrazu po rokoch nášho priateľstva sme to obe pochopili. Oni boli v maminom brušku dve a "nejako" dvojička počas tehotenstva odumrela. No duša sa tu objavovala. Medicínsky sa to nazýva "syndróm miznúceho dvojčaťa", či zamĺknutý potrat. To bola "skutočná" schizofrénia! A vtedy to celé začalo. Jej sestra nemala telo, no duša to bola a celkom živo sa prejavovala. Ja som sa však už sveta duší nebála. Nevedela som, kedy sa to stalo, no zrazu mŕtva duša nebola mŕtva, v bežnom ľudskom ponímaní. Mala prejav a ja som ju dokázala vnímať. Žiadne "vyvolávanie duchov". Len tak sedíte v obývačke a zrazu viete, že tam nie ste sám...alebo že je tu a teraz ešte "niekto". A, po tomto zážitku si množstvo ľudí ku mne začalo prichádzať riešiť práve záležitosti so zosnulými príbuznými.
Slovami priateľky:
" .....viem, že tu moja dvojička skutočne bola. Viem to tak, ako viem to, ako sa volám. Nie je to želanie, ani "typ" , je to fakt. Stav, keď odrazu niečo Viete a vôbec sa vám to nemusí páčiť, ale viete že je to tak. Priveľa vecí zapadlo na svoje miesto , aby som to mohla potlačiť či ignorovať. Alebo skôr ako v puzzle: odrazu som videla celý obraz. Mnoho konkrétnych udalostí, detailov v komunikácii s rodičmi, mojom správaní a prežívaní, ktorým som sama nerozumela. Už od detstva. A verte, že to v prvom momente nebolo ľahké - vedieť To ... ale, čo s tým? Rozum si s týmto nevie poradiť sám, logika a premýšľanie sú v takomto prípade bez jasnej odpovede. Človek potrebuje v takomto prípade oveľa viac, vlastne "všetko" : spojiť rozum a srdce , spomienky, pocity, nájsť spôsob vnútornej práce, dôveru v seba a svoju intuíciu. Bez ohľadu na to, čo sa považuje za "normálne". Mne v tomto procese pomohla práca s Limbickým otlačkom, prístup práce mojej priateľky Zuzky Mališovej vychádzajúci z One Brain, a systematické konštelácie."
Príbeh klientky
Toto je príbeh o veľmi živom duchovi mŕtvej babky. Na odblok prišla žienka, ktorá od 19 rokov buď nevie zaspať alebo sa v noci budí. Býva v dome svojej už mŕtvej babky, spolu so svojou mamou a deťmi. Raz, keď spala v izbe svojej dcérky, ktorá predtým patrila babke, zistila, že má strach a pocit, že v miestnosti nie je sama... Tak sme sa teda pozreli cez konštelačnú prácu na babku. Babka bola veľmi živý duch, ktorého táto žienka nejako držala v zvláštnom stave bdelosti. Čím? Zmesou strachu, troškou neúcty a neodpustením... Ale neodpustením čoho vlastne? Duch babky sa nesmierne zaujímal o jej 15-ročnú dcérku, bolo medzi nimi živé spojenie. Keďže dcérka na sedení nebola, robili sme iba s touto ženou, cez olejček Odpustenie (Forgivenness)a Pokora (Humility).
Je pár vecí, ktoré je možné usporiadať medzi svetom živých a mŕtvych, jednou z nich je spýtať sa, čo duch zomretej ženy ešte potrebuje od živých. Odpoveď bola naozaj zvláštna. "Vázu s kvetmi". Nerozumela som, tak som sa opatrne spýtala, či sú v dome nejaké veci po babke. Odpoveď bola: "Plný dom." Tak som teda povedala, že je potreba nájsť vázu a dať do nej kvety. Nejako mi vadilo, že duch si kladie podmienky, no žienka predo mnou bola zrazu veľmi spokojná a všetko už vyzeralo v poriadku, duch babky sa stiahol a uvoľnil svoje bytie v tejto realite. Ako som kráčala odprevadiť klientku k autu, prišlo mi dôležité povedať, že táto žena má vybrať tú "správnu" vázu. Dúfajúc, že to postačí, som večer za túto krásnu babku zapálila sviečku.
O pár dní prišiel tento mail:
".... čo sa týka spánku, tak nebudím sa už v noci, ale kým zaspím, tak mám pocit, že v izbe niekto je, aj keď už spím vo svojej.... A včera mi došlo, prečo babka chce tie čerstvé kvety - mama začala sama rozprávať o tom, ako babka zomrela, bolo to 4 dni pred mojimi 20. narodeninami ktoré sme plánovali oslavovať, keď sa vrátim zo skúšky a pred tým, než si babka ľahla (zomrela v spánku) tak vraj povedala, že by sme to mali osláviť vopred...ona vedela, že na oslave už nebude... a vlastne, jej pohreb bol v deň mojich narodenín"
To mi už tiekli slzy na mobil, v ktorom som si čítala mail. Takto to je teda...Babka nechcela kvety pre seba, chcela ich pre svoju milovanú vnučku... nuž a preto, že ju milovala, nemohla odísť. Pohreb v deň narodenín. Dávame kvety mŕtvym a oni vedia, že my, živí si ich máme užiť... Verím, že odpustenie a úcta prinesú tejto rodine pokoj.

Zmena vnímania smrti
S klientami sa liečilo aj moje vlastné zranenie zo smrti mojej maminky. V mojom vlastnom živote mám aj veľmi krásnu spomienku. Moja stará mama zomrela pred 2 rokmi v nemocnici, náhle na otravu krvi. Bola som s ňou 4 dni pred smrťou, ešte bola doma. A spomínam si, ako zo mňa v rozhovore, doslova a do písmena vypadlo, že som sa prišla rozlúčiť. Sama som sa divila, kde sa toto vo mne vzalo? Bolo to zvláštne. Vôbec som necítila strach. Bol to ďalší krok na ceste. Ale moja duša jednoducho vedela. Vymasírovala som moju starú mamu vtedy kadidlovým olejom, vnímala som, že niečo vážne sa deje, no ani jedna sme nehovorili o téme smrti, odchode. No dodnes si spomínam ako sme sedeli oproti, držala som ju za ruku a niečo vo mne vedelo, že si mám uchovať túto spomienku, že je to naposledy...
No na nejakej úrovni to naposledy nebolo. Moja priateľka (presne tá, čo vďaka mne spoznala svoju nenarodenú sestričku) prišla ku mne 3 dni po smrti mojej starkej s vetou: "Tvoja starká niečo potrebuje, rýchlo testuj". Myslela tým svalový kineziologický test. Ja som ho spravila a testovala som odkaz od starkej. Podľa neho som našla knihu, stranu, odstavec, ktorý si mám prečítať a ktorý je správou pre mňa. Bol to dôležitý odkaz. A potom som v malom rituáliku videla obrovský stĺp svetla a počula som moju starkú povedať s miernym káraním v hlase: "Dievčence, dievčence". A zrazu bola preč a my s priateľkou sme sa obe smiali. A cítili sme veľa, veľa lásky. Starká...Hm, je mŕtva? Je živá? Ako k tomu pristúpiť? Slobodu mi prinieslo toto pochopenie...Áno, mám iné zážitky ako je bežné... No ďakujem za ne. Možno netreba mať všetko v škatuľkách, ktorým rozumie hlava. Hlavne, že sa môžeme cítiť šťastní. So živými. S mŕtvymi. A najmä sami so sebou.
Môj život je vďaka týmto zážitkom obohatený niečím krásnym, ľudským, láskavým a veľmi veľkým... Je to akoby pred Vami stála brána - tajomstvo života a smrti a Vy sa tých závojov tajomna môžete dotknúť a niekedy sa možno závoje aj trošku rozostúpia... Raz príde čas tou bránou prejsť no zatiaľ táto brána umožňuje vnímať to niečo medzitým. Ďakujem.
Zuzana Mališová