"Tento meč môže vytiahnuť len pravý Chrabromilčan...Naše schopnosti neurčujú akými sme v skutočnosti, ale naše rozhodnutia."         Albus Dumbledore, Harry Potter a Tajomná komnata

 Máme 4 deti. Najstarší syn má 23 rokov, je nehovoriaci a nechodiaci. Chodil do špeciálnej školy s milými učiteľkami. Druhorodený Jakub má 15 rokov, je ľavák, veľmi pokojný s vynikajúcim prospechom. Zaujímajú ho dejiny, rytieri, kráľ Artuš a literatúra. Ide z neho kľud. Matej je teraz tretiak, zaujíma ho hra na flautu, fujaru, skladá vlastné piesne, má rád čítanie a zvieratká. Šimonko je prváčik a jeho jediný sen o škole bol, že sa chce učiť cez počítač. Zaujíma ho matematika, skvelo varí (najlepšie z chlapcov) a nádherne píše a číta.

AKO TO ZAČALO

Malí chlapci Matej a Šimon sú bezplienkovaní, neočkovaní, dlhovlasí, slobodní a veľmi žíví chalani. Nechodili do škôlky. Matejko chcel chodiť, vybral si škôlku a po týždni chodenia si zbalil zo škôlky papučky domov. Bolo "vymaľované". Pritúlili sme sa k maringotkárom v záhradke na Dlhých dieloch pod vedením Eriky Galanskej. To mali chalani 2 a 4 roky. Chodili sme variť, maximálne 2krát do týždňa. Keď šiel Matej do školy, Šimonko ostal so mnou doma, nechel chodiť ani do lesnej škôlky, lebo málo hovoril. Nepotreboval, všetci sme mu rozumeli bez slov. Kým bol s Matejkom, fungovalo to. Matej totiž tlmočil. Takže som sa naučila Access bars a dieťa sa po 2 sedeniach rozhovorilo ako verklík. No do škôlky chodiť nechcel. Matejko zatiaľ chodil do normálnej školy. Nadšenie mu vydržalo prvý mesiac, zvládol aj obedy a družinu. Potom chcel chodiť domov hneď po vyučovaní. Podľa dĺžky hodu tašky cez chodbičku som určovala, ako veľmi je nahnevaný a ako veľmi je unavený. Veľmi chcel chodiť na flautu. ZUŠka je vedľa domu, tak chodil 2x do týždňa. Mal neskutočne úžasnú učiteľku, ktorá jeho zúrivé stavy úplne ľahúčko zvládala a premenila ich na ochotu. Časom pribúdali kašle a soplíky a liečenie sa doma. Druhý ročník u Mateja sa pani učiteľka pýtala, či Matejko doma dobre spí, že vždy všetko vie, no že leží bez záujmu na lavici. Vzhľadom na to, že robím odblokovanie stresu, ponúkla som jednoduché psychomotorické cvičenia, pdf knižky a nechala som to na pani učiteľku. Doma nespal pri úlohách. No vždy sa potreboval napapať, pomojkať, pohrať a až potooooom sme mohli povedať slovo "úlohy". Neviem prečo som to brala, že to je v poriadku. Moje telesné kontrolky hlásili, že stav nie je ok. Matej nechcel počuť o inej škole, ani súkromnej, hoci sme pár navštívili.

CHOROBA - SMRŤ - VÍZIA

16. februára 2020 som šla synovi po invalidný dôchodok, spolu so susedou z nášho poschodia. Okýchala ma vo výťahu, boli lyžovať v Taliansku a Francúzsku a vraj trošku ochorela. Zasmiala som sa. O 3 dni som ležala v 40 horúčkach a dusila som sa. 5 dní som vstala iba na záchod a pila som len čaj a vodu. Nevládala som nič. Vôbec nič. Vraj zápal priedušiek. Mala som divné sny. Keď som jednu noc sípala, myslela som na to, že práve zomieram. A prišlo mi: "Čo teraz?" Túžila som si len tíško ľahnúť k deťom a pohladkať ich a povedať ako veľmi ich ľúbim. Tak som vstala z postele a nevládala som kráčať od slabosti. Zrazu som vnímala Smrť. Nebála som sa. Len som tam stála, čakala. Vnímala som Večnosť. A zrazu divná otázka, či toto je už fakt koniec? A ona sa začala smiať. To som naozaj nečakala. Povedala mi: "Ešte tu máš veľa roboty". A tak som začala smiať aj ja. Bolo to také uvoľnenie, oslobodenie a precitnutie. Túžba žiť SEBA. Milujem svoje deti a túžim si užívať život s nimi a mužom. Zaspala som liečivým spánkom a o 2 dni som vstala z postele a zjedla prvé jedlo. Bolo to ako znovu sa narodiť. Nevedela som, čo presne som si sľúbila, no zmenilo sa - VŠETKO. A mení sa. Padám. Vstávam. Hľadám. Nachádzam. Na teste som nebola, neviem, či som prekonala koronu/covid alebo nie. Dôležité sú rozhodnutia, nie názov choroby.

KORONA - MAREC - MÁJ 2020

Počas prvej vlny korony sa naše 2 deti, Jakub (v tom čase ôsmak) a Matejko učili online. Vadilo mi, že nebol rozdiel medzi online vyučovaním a prezenčnou vyúčbou. Bolo to o dávaní úloh a zistení, čo deti vedia. Nikto sa detí nepýtal, čo ich zaujíma k téme, čo potrebujú vedieť. Možno dospelí predpokladajú, že TO vedia a domnievajú sa že "vedia správne". Lenže, to by asi Matej nespal na stole. Keď mal odpovedať, odpovedal, a zasa sa uložil, čmarkal si popritom. Hoci to bola jedna hodina dvakrát do týždňa, žasla som nad tým, čo som videla a počula. Krajný zážitok, ktorý ma "postavil do pozoru" bol, keď istá pani učiteľka hovorila o sebe v tretej osobe a nútila tak hovoriť aj deti: "Pani učiteľka XY teraz hovorí, prosím buďte ticho." Toto bola posledná kvapka.

JÚN - AUGUST 2020

A tak som kontaktovala ľudí, ktorí ovplyvňujú zákony a zistila som, že pojem dištančné vzdelávanie nemáme ani v zákone. A že potrvá aspoň polroka, kým sa to tam ocitne. A že potrebujeme metodiky. A... Všetci, s ktorými som hovorila, riešili valiacu sa guľu nefunkčného systému. Nikto sa nezaujímal o potreby detí. Veľmi ma to odradilo. Ponúkla som deťom školu v ČR s možnosťou dištančného vyučovania. Odmietli svorne.

SEPTEMBER 2020

A tak prišiel deň D 2.9.2020 a šlo sa do normálnej školy. Atmosféra predtým bola napätá, pretože dovtedy sme rúšku nosili len my rodičia do obchodu, lekárne. Deti boli vonku, na záhrade a od marca do 2.9.2020 rúšku vlastne nepoznali. Jakub od rána kýchal a do školy nešiel vôbec. Dvaja mladší to ochotne zvládli a 3.9. presedeli v rúškach poldňa v škole. Poobede mi chalani svorne povedali, že do školy v rúškach nechcú chodiť. Spýtali sa ma, či im dáko pomôžem? Klipkanie očami na matky môjho typu zaberá, povedala som "áno". Netušila som, čomu "áno" hovorím a čo to v praxi znamená! A tak som zľahka požiadala o IVP na dva mesiace, že odchádzame k moru do Chorvátska. 7.9.2020 som mala rozhodnutia školou podpísané. Pri mori sme boli mesiac od 9.9.2020 do 10.10.2020. Môj jediný sen, na ktorý som si dokázala spomenúť, že túžim byť pri mori. Najkrajší mesiac môjho života. A zároveň najťažší. Odchádzali balíky smútku spôsobené snahou prispôsobiť sa školskému systému. Je to ako pokus napchať sa do o 2 čísla menších šiat. Čisté zúfalstvo. No a samozrejme som si čistila obdobie svojich školských časov. Schytávala som zrkadlenia mojich detí. Presné, jasné a čisté správy o tom ako veľmi som zabudla... Zabudla NA SEBA. A dokonca aj v tom: AKO vlastne chcem učiť moje deti? A ČO vlastne potrebujú?

Prečistila som si pohľad na množstvo učiva, princípy práce cez vypĺňanie zošitov, spôsob hodnotenia, spôsob komunikácie. Škola tu nie je pre deti. Deti sú tu pre školu a učiteľov. Kŕmia systém svojou životaschopnou energiou...A poňala som, že vzdelávanie a učenie sa sú dve ÚPLNE odlišné veci. To mi umožnilo postaviť sa do toho úplne inak.

ROZHODNUTIE

Ešte pri mori ma osvietilo a predĺžila som žiadosť o IVP na rok. Pri mori sa odmývali nánosy toho "ako sa to má" - učiť deti. More mi ukázalo ako sa búriť, tešiť i voziť na vlnách. Mohla som sa na prázdnej pláži dosýta vyrevať, keď mi dochádzalo, ako veľmi sa snažím zapadnúť do systému, byť dobré, prijateľné a milovaniahodné dievčatko a poslúchať. A odfajkávať učivo zadané v škole. A ako sa snažím do toho vtesnávať aj svoje deti... A ako je mi smutno, keď sú poslušní, no nešťastní... Láskavé more a šum vĺn, ticho a voda, vietor a slnko majú odpovede, o akých sa nám nesníva. Stačí načúvať. Po mesiaci sme šli späť na Slovensko. Návrat do krajiny neslobody si vypýtal odpovede: Ako to mám v sebe teraz, za čo sa postavím, čomu poviem áno a čomu nie? Ako vážne to myslím s tým domškoláctvom? Hraničné situácie, skúšky prišli a neboli milé ani jemné. No bolo možné nimi jemne prejsť. A miestami som si to jemne nevybrala, bojovala som. A klasické školstvo získalo môj prostredník. Moja prvá veľká vzbura. Nikdy v živote predtým som toto divné gesto neurobila. Dobré dievčatko v 47 rokoch svojho života povedalo STAČÍ! No cesta boja a cesta prijatia sú iné.

Hľadala som, ako byť v toku. Aj prijať zodpovednosť za svoje rozhodnutie, slobodu, spôsob života, o akom snívam. Toto bol môj sen a sen mojich detí. Ešte stále to nie je sen našej rodiny a to je na úplne iný príbeh. No ďakujem manželovi za podporu. Robí ju hlavne tým, že naplno svojím rozhodnutím chce, pracuje a žije v systéme, ktorý ho živí. A on živí nás. Toto je výzva.

PODPORA - AKO NÁM TO CHUTÍ?

Pred Vianocami som mala viac otázok ako odpovedí a išla som sa pozrieť, kde už funguje zmiešaná skupina detí rôzneho veku - do Dúholia (článok v marcovej Vitalite). Nachádzala som odpovede na otázku: Ako to chutí mne ako učiteľke? A ako to chutí deťom? Ako sa to dá? V rozhovore s pánom profesorom Hejným tesne po Vianociach mi došlo veľmi veľa vecí. Zásadných. A tak som Šimona a Mateja prehlásila do kmeňovej školy v Dolných Orešanoch. Jakub absolvoval polročné prekúšanie vo svojej pôvodnej škole, online, v januári. Týmto ďakujem tým, ktorí prispeli k jeho záujmu o niektoré predmety. Keď počujem Jakuba hovoriť o tých učiteľoch, ktorí v ňom vzbudili záujem o predmety - viem: Všetko je o ľuďoch. Ako sa odovzdávame sebe, životu, iným? Cítim za nich vďačnosť. Že sú vzormi pre deti. A narazila som aj na manipuláciu, ktorú som predtým vôbec nevidela a nebola schopná odlíšiť! Moment, kedy učitelia v dobrej viere, že konajú dobro, manipulujú s citlivosťou detskej duše. V snahe o čo? Toto má tiež svoj príbeh.

SEBAINICIÁCIA=PREPÍSANIE VZORCOV

V septembri mi Jakub povedal, že on sa bude učiť sám a keď nebude vedieť, opýta sa. Tak to aj fungovalo. Vždy bol vďačný, lebo moje základy matiky a predstavivosť mu v mnohom pomohli. No najviac mu pomohol priestor, kde som nehovorila: Je to takto a takto. Keď som sa pýtala, čo vidí, ako to vníma? Veľa sme sa rozprávali. Spoznala som jeho náhľady na veľa vecí. Za 6 mesiacov spevnel. Dospel. Začal sa prejavovať inak. Pomohlo to, o čo sa zaujímal a čomu sa venoval - Jungove archetypy a Wim Hof metóda. Dáva to krásne. Najlepšie ako vie. Som jeho fanúšik. Jeho výzva je pobyt v tele a bežné veci - varenie, upratovanie. Šimi a Matej to mali ľahšie - nemali sa kde až tak moc pokaziť. A tak sú šťastní, lebo nevedia, že by nemohli byť.

ČO SI TÝM KUPUJEM?

Spočiatku som dealovala medzi deťmi a požiadavkami školy. Ako sa pekne hovorí, aby bol vlk sýty aj ovca celá. Vydržalo mi to do Vianoc. Potom sa všetko rozsypalo na prach. Našťastie. Stačila otázka z Dračích kariet: "Čo si tým kupuješ?" Bolelo to. Otázka. Aj odpoveď. Pochopila som, že takto ďalej nemôžem. A pochopila som jednu svoju pascu. Za druhých (deti) sa biť budem, za seba som nebola ochotná, odchádzala som z tela aj zo života. Zostávam v sebe. So sebou. Otvoril sa mi nekonečný priestor. Ďakujem za karty.

CESTA - AKO TO VYZERALO?

Angličtinu na počítači (ktorý inak nemôžu používať) milujú. A keďže sa prvák učí zarovno s tretiakom, môžu robiť vo dvojici. Dopĺňajú sa a pomáhajú si. Naučila som sa strácať sa, nebyť poruke, nechať ich, nech si vyriešia otázky medzi sebou, mlčať, pýtať sa: "Čo Ty na to hovoríš?"

Mapa na vlastivedu - ako domáca úloha? Kdeže. Ako výprava za pokladmi okolia domu? Hotové a akosi sa ani vrátiť nechceli, našťastie im skončil papier. Moje šťastie podotýkam.

Prírodoveda - skúmať bylinky v Chrovátsku, natočiť video o nich? Nádherné. Zafungovalo hneď.

Matematika - krokovanie podľa pána profesora Hejného urobilo poriadok v párnych aj v nepárnych číslach, prvák aj tretiak chápu záporné čísla a prechod cez desať nie je vôbec žiadny problém. Rovnako je úplne jasné, čo je pripočítať - kroky dopredu a čo je odpočítať - kroky dozadu. Všetko cez výsostne telesný zážitok. A zrazu Matej počíta slovné úlohy sám, čo v septembri bolo nemožné.

Slovenčina -Písanie ďakovných odkazov do rodinného ďakovníčka? 2 hodiny som svoje deti v trojizbovom byte nevidela! Boli pozašívané pod stolom, v kúpeľni, len aby potajomky napísali odkazy. Vybrané slová vieme iba po P. Všetci. Lebo na P sme si spolu vymysleli vtipné video. Bez teórie, záujem a nadšenie sú hnacím motorom. No a túžba po poznaní. Skúste použiť slovíčko, že je to tajné...Pokiaľ nie ste stelesnené tajomstvo, tak to nefunguje.

Praktický život - včetko robíme spolu, uvoľňujem všetko, čo som robila ja - obyčajný život má veľa príležitosti na učenie. Závesy a tyč na zavesenie sú priestor pre matematiku, pečenie je priestor na miery v praxi a takto je to stále. Otázka nie je, čo mám hotové na obed. Niekedy si užijeme prechádzku vonkua kladiem otázku: "Čo si ideme vuvariť? Kto čo spraví?". A vznikajú situácie, že keď robí umelec Matej raňajky, tak všetkých vyhodí z kuchyne a na raňajky sa čaká. Učíme sa rešpektu a vďačnosti úplne inak.

Uvoľnená atmosféra vedie k zvyšovaniu rýchlosti. Veď ani autom nejdete 100km/h, keď máte skaly na ceste, prekážky. A keď sme odbúrali prekážky v podobe tlaku, úloh, ..., zostal čas na učenie. Učíme sa občas v spálni, ja už nerobím "skoro nič". Doslova IBA držím čistý priestor. V preklade: V septembri Matej počítal jednu stranu z matematiky 30 minút, so mnou. Teraz zľahka spraví sám dvojstranu sám za 20 minút.

Hovorí sa, že opakovanie je matka múdrosti. Opakovanie pozitívnych zážitkov a ich upevňovanie, to áno. Má to zmysel. Deti samé prichádzajú praxou na princípy, vzťahy, súvislosti, ktoré by sa ako poučky nikdy nenaučili. Svoje vlastné aha momenty si navždy zapamätajú. Vryjú sa im do pamäti s pocitom nefalšovanej radosti, objavuasvetla. Aha momenty niekoho iného v podobe poučiek? Moja odpoveď je NIE. Aká je tá Vaša?

ZÁUJEM, NADŠENIE A RADOSŤ

Počas 6 mesiacov domškoláctva som zistila, že záujem a nadšenie je jediný spôsob, ako sa deti učia prirodzene. Deti tak pristupovali k učeniu a k životu aj pred domškoláctvom. Lenže škola nie je založená na tomto prístupe. Ako však do záujmu a nadšenia napasovať učivo predpísané zákonom? Zistila som, že najlepší prístup je na chvíľku sa na všetko úplne vykašľať a zistiť si ako to mám v sebe: Pre ČO skutočne horím? Čím som do morku kostí? Čo mi prináša bezmedznú radosť? A tak púšťam každým dňom, čo akože má robiť manželka, matka, učiteľka, správny facilitátor, kňažka, dcéra a sestra.

Objavujem seba a svoje vlastné sny. Niektoré sú tak prosté ako dýchať čerstvý vzduch, počúvať od 3:30 ranné vtáčky a opršať sa konármi v lese nahá pod stromami, kráčať bosá po machu, byť ticho a hovoriť neviem. A smiať sa. A dotýkať sa ľudskej duše jemne...Omnoho jemnejšie ako kedykoľvek predtým. Je toho fakt veľa. A zaujíma ma to.

Tak som teraz prieskumníkom. Naučili ma to moje deti. Stále totiž nechápu, na čo tá škola vlastne je? Veď vždy sú tým, čím práve sú. Ako môžu chcieť byť niečím iným? Keď sa hrajú na rytierov, sú rytiermi. Teraz. Nejdú predsa kvôli tomu do školy. Keď o tom chcú niečo vedieť, okamžite si zistia, čo potrebujú - stačí prístup k internetu, rozhovor s niekým kto vie.

SNY A ICH ZHMOTŇOVANIE

Šimonko na otázku, o čom sníva dlho predlho mlčal. Vždy sa hral s chalanmi. Je radosť sama, skáče, behá, jaší sa. A jedného dňa to prišlo. Žiarili mu očká a oznámil mi, že on už vie, o čom sníva. Že by chcel cukráreň. A tak sa 8.2.2021 narodila naša MŇAMKÁREŇ U MAČACEJ LABKY. Piatková rodinná a priateľská akcia. Stretávame sa o 17h. Šimonko a Matejko pripravia jedlo, koláčiky, mňamky. Ideme čo najviac bezodpadovo. O čom to celé bolo? Hrozne som sa bála, že Šimi zabudol snívať. Mnohé deti, s ktorými robím odblok odpovedajú, že nevedia, o čom snívajú. Často sa pýtam, aký je to pocit, keď vieš, že je to v poriadku? Jedna odpoveď dievčatka za všetky ostatné deti: "Vieš, to je také teplo, ako keby ma niekto hľadkal po chrbátiku. A je mi v tom moc dobre." Deti vedia, kedy sú správne. Máme právo im to brať? Moja odpoveď je NIE. Aká je ta Vaša?

AKO TO VIDIA NAŠE DETI ?

Čo Ti domškoláctvo dalo/prinieslo? Čo Ti domškoláctvo vzalo? Čo sa Ti páči? Čo sa rád učíš? O čom snívaš? Čo potrebuješ teraz pre svoj život vedieť?

Šimon, prvák, 7 rokov: Domškoláctvo nemá s čím porovnávať (len s názormi bratov).  "Páči sa mi, že mi, že som s Tebou. Že máme kocúra Merlina. A že som s rodinou. Rád sa učím angličtinu, matematiku. Rád čítam maminke. A rád sa učím písať. Som rád, že môžem v novej škole robiť aj cez počítač. Snívam o drakovi. Je to zlatý drak so zeleno-hnedými očami. Chcel by som ho spoznať. Môj druhý sen je, aby som mal U mačacej labky každý piatok. Môj tretí sen je ísť k moru a stretnúť Wim Hofa. Potrebujem lásku od maminky. A naučiť sa lepšie plávať. Aj s delfínmi by som chcel plávať."

Matej, tretiak, 9 rokov: "Dalo mi všetko! A menej učenia. Vzalo mi veľa školy a úloh. Mám dobrú učiteľku Zuzku Mališovú. Najradšej hrám na flaute, skladám pesničky. Mám rád lezenie na stromy a že sme vonku. Snívam o farme, chcem mať ovce, kozu a psa. Potrebujem vedieť dojiť ovce. A veci na prežitie - variť a tak."

Jakub, deviatak, 15 rokov: "Väčšiu voľnosť, slobodu. Učiť sa, čo chcem. Ako ja chcem. Zmenežovať si učenie ako potrebujem. Môžem sa učiť takým spôsobom ako sa mi páči. Môžem ísť do väčšej hĺbky, keď ma niečo zaujíma. Že sa môžem učiť hocikedy a hocikde. Horniny sa môžem učiť kľudne aj na Sandbergu, nemusím sedieť v škole. Obrázok na nete mi nedá nič. Keď som videl rásť šalviu v Chorvátsku, bolo to iné ako pozerať do učebnice. Páči sa mi učenie cez skúsenosť. Mám čas na svoje záujmy a môžem ísť mimo učebnú osnovu. Vzalo mi to kamošov. No aj stres. Pravidelnosť predmetov a rutinu. Bol som na školu zvyknutý. Vzalo mi to učiteľov v zmysle toho, čo som od nich mohol čerpať ako od vzorov v živote. Rád sa učím dejepis, biológiu a rád čítam. Snívam o zelenom svete, ekologickom, kde nebudeme ničiť prírodu. Spôsobom, že vybalansujeme prácu, rodinu a vlastné záujmy. Rád by som sa venoval šermu. Čokoľvek, čo potrebujem vedieť, sa dokážem naučiť, keď mám pre to vášeň, zapálenie. Vtedy to ide rýchlo a ľahko, ako na krídlach."

Zuzka: "Domškoláctvo mi dalo seba a schopnosť úprimne povedať, ako to teraz mám. Neuhýbať. Vzalo mi ilúzie o veľa veciach. Potrebujem teraz vedieť ísť v mäkkosti tela, súzvuku duše, s ľahkosťou a láskou. Veľké prekážky sú preč. Potrebujem v sebe upevniť vnútornú hodnotu, jadro, jedinenčný dych mňa samej. Volám to Dych Bytia."

Ďakujeme zo SRDCA za priestor v časopise Vitalita. Mališovci

Zuzana Mališová, www.radost.sk  zverejňovať len so súhlasom autorov. Tento článok bol zverejnený v časopise VITALITA 5/2021 a nájdete ho aj v členskej sekcii na www.evitalita.sk