Oči bez mena
Oči bez mena
Na brehu ležím schúlená,
túžim pozerať očami bez mena.
Nie preto, že som bezcenná,
v duši sveta som bola stratená.
Byť všetkým a zároveň ničím,
Vo vnútri od strachu kričím.
Ešte nie je Tvoj čas -
ozve sa vo vnútri hlas.
Tak ležím na Zemi schúlená,
RAZ budem i ja pripravená.
6.6.2021 Novi Vinodolski, HR
Pokračovanie sa časom narodilo takto:
Keď stratíš sa v Dotyku s Bytím,
chvíľku SI VŠETKÝM A zas NIČÍM.
Keď stratíš sa v PREDTÝM A v POTOM,
MILUJEŠ SA znovu so ŽIVOTOM.
P.S. Každý vidí, čo vidieť má, keď je očami bez mena.
Zuzana Mališová - vydymovadlá a slová
Eileen Yaman - fotografie
Jakub Mališ - postprodukcia
Bytosti dymu - Oči bez mena
Písala som o pôvodných fotografiách bytostí dymu. Už sami za seba boli veľavravné. Môj sen bol však venovať sa zrkadlovým fotografiám. Prvým dôvodom bolo poznanie z kineziológie, že zrkadlové obrazy harmonizujú fungovanie mozgu. Jednoduché kresliace cvičenia vyrovnávajú fungovanie pravej a ľavej mozgovej hemisféry. Veľa hovoria o našom vnútornom stave, vykreslenom na papier. O možnostiach zladiť sa cez motorický prejav, písmo, kreslenie, či cvičenie. O tom inokedy.
Keď sme začali robiť zrkadlové, či kvadrantové obrazy fotiek, vnímala som ako veľmi mi pohľad na ne ovplyvňuje isté oblasti v hlave a ako sa proste v hlave niečo deje. Tomáš šiel cestou nádherných abstraktných obrazov. Tie mi absolútne nič nehovorili. Boli nádherné. No nebolo to ono. Vedela som, že hľadám niečo iné.
Keď som pozrela na pôvodnú fotku k fotoobrazu Oči bez mena, videla som tam jasné oko v pozadí. Úplne presne som cítila, čo treba spraviť. Že tam však bude toľko očí som netušila. Cítila som v noci veľkú nevôľu, keď sme fotku spolu pomenovali Dimenzie šamana. Mala som čudné sny, vízie, hlasy a nedali mi spať celú noc. Až nadránom ma napadlo spýtať sa, čo teda tie hlasy chcú? Odpoveď bola jasná, počula som v sebe, že "obrazy pomenujú deti". Namýšľala som si, že viem, čo to znamená. Lenže to som vychádzala z bežného poznania jazyka a lineárnosti. Príde dieťa, povie meno. A hotovo. A tu sa projekt zastavil. Nefungovalo to takto a prestalo fungovať aj ďalšie tvorenie. Prišiel útlm, nevedeli sme zladiť kalendáre, diali sa divnosti brániace stretnutiu a podobne. Každý sme si potrebovali ísť chvíľu seba. Zrovnať si to celé v sebe, úprimnosť, čistotu, iskru, hranice.
Ja som dostala ďalšiu výzvu v podobe korony, prechádzala mi cez vnútorné orgány a kosti. Dokázala som si akurát vziať všetky fotky od Tomáša, poďakovať sa, zbaliť a odísť na mesiac s deťmi a psom k moru.
A keď som sa jedného dňa prebrala do seba na pláži a znova nastúpila do výzvy od bytostí dymu, vyzeralo pomenovávanie takto: Syn Jakub ku mne naklonil hlavu a prišla prvá časť básničky Oči bez mena, aj s názvom. Naliala sa do mňa. Doslova. Naplnila ma celú. Bola som ňou. Zapísala som ju. To bolo jediné, čo to odo mňa chcelo. A potom som sa strašne zľakla sily toho celého a vnímanie sa mi opäť stratilo. Celý pobyt pri mori som si však dokola spievala jednu krásnu novú melódiu. Nemala som k nej slová. Vrátili sme sa do SR.
Vnímanie sa vrátilo, až keď som povedala ÁNO, láske v sebe. Nabrala som odvahu znovu žiť ten ľudský svet. Nielen svet dymu. Rozhodla som sa,že napriek zraneniam budem milovať tento svet a všetko živé v ňom. Bol to akýsi vnútorný prerod - odovzdanie sa láske, životu, bytiu. V ten moment sa vrátila melódia a prišlo pokračovanie básničky. Takto sa skladá celý projekt. Nechávam sa viesť. Srdcom. Vnútorným hlasom. Deťmi Novej Zeme. Dieťa, ktoré dáva básni meno, je čistá esencia človeka, ktorý má odkaz. Každý ho má. Každý sme kvapka v oceáne Bytia. Do toho sa však potrebujeme narodiť. Všetci. A každý sám za seba. To bol odkaz pre mňa. Verím, že nájdete ten svoj.
A samozrejme nikdy neviem, kto a kedy bude ďalší človek, kam ma to zaveje a s kým ma projekt spojí. Je to dobrodružné, zaujímavé a asi trochu šiši. Aj to je život :)
Ďakujem, že tento priestor v časopise Vitalita a odkaz Bytostí dymu pre náš ľudský svet môžem zdieľať s Vami.
Zuzana Mališová, www.radost.sk zverejňovať len so súhlasom autorky a uvedením celého zdroja. Tento článok bol zverejnený v časopise VITALITA 1/2022 a nájdete ho aj v členskej sekcii na www.evitalita.sk