O smrti a umieraní

06.10.2019

Úvodné slovo:

Niekedy v živote nevieme, prečo máme niečo spraviť. Iba to urobíme a potom nám príde to pomyselné "prečo". Takto bez rozmyslu, no s vnútorným pocitom, že som k tomu nejako "povolaná" som v lete začala písať články o smrti. Najskôr podľa knihy Roba Nairna Žití, snení, umíraní. Priniesla som články, čo sa v procese umierania deje s telom na úrovni rozpúšťania živlov a skutočného okamihu smrti. Prvoplánovo preto, že v tomto období zomierala manželova maminka. Prišlo mi dôležité mať predstavu, pretože ak sme to nezažili s niekým, môžeme mať mylné predstavy o tom, čo je potreba robiť. A čo je naša snaha manipulovať život v okamihu, keď treba iba byť s tým, kto nás potrebuje.
No Morena a novembrový čas dušičiek zo mňa vytiahol moje najhlbšie prežívanie a pochopenie smrti v bode, ako som to vtedy mala. Ešte som nevnímala, že týmto priznaním vlastne otváram priestor pre všetkých, ktorí by sa chceli vyjadriť. A dostalo sa mi požehnania, dostala som krásny mail od čitateľky Vitality a niekoľko poďakovaní. A zo srdca za ne ďakujem.
A vnútorne sa vynorila otázka, čo ďalej? Ako by to mohlo byť najlepšie pre najvyššie dobro moje a všetkých zúčastnených? A prišlo mi - utvoriť bezpečný priestor pre túto tému a nechať plynúť, čo život prinesie. A načúvať, kam nás to povedie...

Cez články som pozvoľna precítila, že priestor pre tému smrti sa v časopise otvoril. A tak spolu s Katkou Koledzai hľadáme a nachádzame spôsoby ako ho naplniť. Ak cítite, že sami chcete svojím poznaním do neho vstúpiť, ste vítaní! Ja ďakujem za možnosť držať pre Vás tento bezpečný priestor. Smrť nám prináša žiaľ, pokiaľ sme život nežili naplno a žiť ho niekedy tak, aby sme nič z neho neľutovali môže byť veľmi ťažké. Obzvlášť, ak nikdy nežijeme, lebo máme väčší strach zo života ako zo smrti samotnej. Niekedy sa na Smrť chceme hnevať a neuvedomujeme si, že ona je vlastne Veľká učiteľka života.
Dnes prinášame spomienky mojej priateľky, nádhernej ženy, ktorá by mi mohla byť mamou, etnografky Ľubky Sýkorovej z Martina. Ľubku poznám 15 rokov z kurzov rodinných konštelácií od Dr. Arnolda Polívku. Ľubka pred rokom stratila svojho milovaného syna a ja som sa jej pýtala na veci, ktoré počas smútenia robila a ja som ich žiaľ už nepoznala. Čas pokročil, uplynul rok a Ľubka bola ochotná zdôveriť sa s tým, aké sú jej spomienky na stretnutia so smrťou, čo zažila ešte ako malé dieťa na dedine v 50-tych rokoch minulého storočia. Možno v časoch jej detstva začalo naše duchovné odpojenie, vnímanie cyklu života a smrti s rešpektom a láskou a zmenilo sa to na niečo, čo by sme asi mohli pomenovať - vykorenenie. Ľudia sa sťahovali do miest a prepojenia sa strácali. Vtedy sme začali opakovať zvyky a už sme nevedeli "prečo sa to tak vlastne robí." A potom sme zvyky, ktorých podstatu sme už nepoznali zabudli. A tam "zomrelo" aj naše spojenie s vnímaním smrti ako prirodzenej súčasti života. Sama som zistila, že ja už iba tuším, prečo sa zakrývali zrkadlá, zastavovali hodiny a otvárali okná. Ale musela som sa spýtať Ľubky Sýkorovej ako to je, či tuším správne... Z celého srdca ďakujem Ľubke za jej spomienky, zdieľanie, prirodzenosť a ochotu. Ďakujem z celého srdca!

Svoje vlastné skúsenosti, postrehy, námety, otázky môžete posielať na zuzka.malisova@gmail.com  


ĽUBKA SÝKOROVÁ - www.rodinnekonstelaciemartin.sk

O smrti, o umieraní, o mŕtvych, o pohrebných zvykoch v ľudovom prostredí sa toho popísalo veľa, stačí si pozrieť dostupnú literatúru alebo dokumentárne filmy, je toho naozaj mnoho. Prišlo mi nevhodné tvoriť ďalšiu novú kompiláciu. Preto začnem od seba...
Moje prvé stretnutie s odchodom človeka z tohto sveta bolo v útlom detstve. Môj starký asi tri mesiace pred smrťou "prišiel o rozum" - vravela starká. Prestal vedieť, čo robí. Avšak v okamihu, keď nebol pod drobnohľadom niekoho z rodiny, ušiel z domu a kráčal do cintorína. Niekedy len tak v spodných gatiach, košeli, bosý - a to bola zima, všade kopy snehu. Keď "sa stratil", hneď sme vedeli, kde ho hľadať. Tvrdil zakaždým, že ide domov. Bola som malá a nechcelo sa mi vmestiť do hlavy, že v cintoríne môže byť niekto doma. Potom raz maminka plakala a povedala - no konečne sa mu to už splnilo, už došiel domov.... ale on ležal vystretý v strede ich izby na drevenom podstavci, pri hlave a pri nohách horeli sviečky, ženy z dediny sa chodili k nemu modliť a spievať nábožné pesničky. Umrel, povedali. Je mŕtvy, povedali. Poď sa ho dotknúť, povedali, aby si sa ho potom nebála. Dotkla som sa mu ruky, ale nechápala som, prečo by som sa mala môjho starkého báť? Ruka bola studená a taká nejaká iná. A prečo je tá čierna handra na zrkadle a prečo zastavili hodiny, ktorých odbíjanie som tak rada počúvala a prečo mal na prsiach modlitebnú knižku a prečo tam leží a nič nehovorí a prečo a prečo ... a mama povedala ... keď budeš väčšia... Kadečo o smrti a umieraní som sa dozvedela, keď som bola väčšia a dozvedám sa stále. Ale myšlienka na to, ako starký prišiel o rozum a napriek tomu vedel, že zakrátko pôjde domov, sa mi často vracia. Jeho duša to vedela. Keď som čítala útlu Dahlkeho knižočku O veľkej premene, zase som si na neho spomenula. Hej. Naši predkovia vnímali smrť ako súčasť života, čo súčasné generácie už nie. Bojujú so Smrťou, bránia sa jej, upísali by sa aj diablovi, len aby tu ešte mohli byť. Naši predkovia -žijúc v spätosti s prírodou- jej príchod akosi cítili. Ich duše vedeli, že... So všetkými sa rozlúčili a v pokoji odišli. Človek až závidí a túži, aby to aj v jeho prípade bolo takto. Ak ich odchod bol ťažký, príbuzní ich položili na zem - aby si matka zem z nich vytiahla život. Dahlke píše, že keď odchádzajúci človek prestane jesť, jeho duša dáva na známosť, že už chce odísť, že odchod je blízko. Nevnímame to. Neje! Rýchlo do nemocnice, nech mu dajú infúzie... etc, etc.
Keď umrela otcova sestra, to som už vedela, čo znamená umrieť. Jej izbu zavreli a zostala zavretá 40 dní. Chcela som tam ísť, ale starká (maminkina mama) povedala, že si toho, kto odišiel treba uctiť tým, že sa jeho vecí nebudeme dotýkať 40 dní. Že v priebehu týchto dní sa ešte môže jeho duša vracať zo sveta mŕtvych a až potom natrvalo odíde (aj cirkev robila poslednú zádušnú omšu po štyridsiatich dňoch). Vždy, keď sme jedli, starká položila na stôl o tanier viac, než bolo treba - pre tetu Borku. Že keď príde, aby sa mohla s nami najesť. Mala som ju veľmi rada a tak som v tom čase jedávala veľmi pomaly, čakajúc na ňu... Starká, keď bola mladá (ešte pred prvou vojnou), slúžila v kaštieli. Hovorila mi, že jej pani nielen tanier a príbor kládla na stôl, ale každý večer muselo byť nachystané lavabo s vodou (umývacia súprava vyšších vrstiev a tiež pre cirkevné potreby, veľmi často kameninová) a čistý uterák, aby sa ten, čo odišiel, pred jedlom alebo pred spaním mohol umyť. Toto sa v našej dedine už nepraktizovalo a starká hovorila, že si ani ona nepamätá, že by sa bol chystal pre mŕtveho lavór s vodou. Po štyridsiatich dňoch sme vošli do tetinej izby. Každý z rodiny si mohol vziať, čo chcel. Na nosenie, na používanie, na pamiatku. Všetko sa to dialo veľmi potichu (myslím, že tam som pochopila, čo znamená slovo úcta) a mne sa zdalo, že každý tú vec, čo si vzal, pohladil. Ak nie rukou, určite pohľadom. Pohľadom plným sĺz. Vždy sa mi páčila šperkovnica, ktorú tete urobil jej brat - môj apík. Zvnútra bola tapacírovaná zeleným atlasom a zvonku na nej boli v rôznych obrazcoch nalepené drobné sklenené kamienky, v strede malá fotografia pod sklom, zatváranie bolo na kľúčik. Pôvodne. Ten som nenašla. Teta nemala žiadne šperky, mávala tam rôzne drobnosti, ja listy. Mám ju doteraz, aj keď čas sa na nej už podpísal, hlavne na hornej časti. Potom starká s maminkou začali nosiť ostatné veci na dvor - boli tam už Cigánky (vtedy ešte Rómovia neboli), ktoré vedeli, že po tete všeličo dostanú. A tiež si veci rozoberali potichu a s vďakou odchádzali. Žili s ostatnými dedinčanmi v mieri. Nepamätám si žiadne nezhody. Moja maminka bola krstnou mamou mnohým cigánskym deťom, oni si toto afinitné príbuzenstvo veľmi vážili. Boli naozaj plnohodnotnými členmi dedinského spoločenstva.
Na Veľkú Noc sme so starkou chodili do cintorína klásť na hroby vajíčka - ku krížu alebo k pomníku. Starká ich najprv zafarbila na červeno krepovým papierom, ktorý veru poriadne púšťal farbu, starká mala červené prsty ešte na druhý deň. Pýtala som sa, že prečo červené. Tak to robila aj moja mama, povedala starká, ale zdalo sa mi, že nevie prečo. A prečo ich dávame na hroby a nie "polievárom" (u nás sa nešibalo, iba polievalo). No, vajíčko je o živote (pozn. aj červená farba - farba krvi je o živote). Ale starká, veď tu ležia mŕtvi! Po chvíli ticha povedala - veď hej, ale keď príde zmŕtvychvstanie... neznelo to veľmi presvedčivo, ale vtedy mi to stačilo a neskôr sa už nebolo koho pýtať a neskôr som aj pochopila, že toto bol jasný obrázok toho, kedy sa z rituálu stáva zvyk, obyčaj, kedy už nevieme presne vysvetliť prečo, ale robíme to, lebo sa to má. Aj slovo znovuzrodenie sa vytratilo z používania, nikdy som ho doma nepočula. Potom som objavila na nejakom hrobe škrupiny - pozri starká, niekto tu vajíčko rozbil, už sú tu len škrupiny. Zase bolo chvíľu ticho a jej vysvetlenie ma prekvapilo - "to preto, že ten, čo tam leží, bol zlý človek!, povedala tvrdo. Ale počkaj, môj apa keď šiel orať, do prvej brázdy mama nasypala škrupiny, vraj pre dobrú úrodu. Tak možno aj preto mu tam dali škrupiny, aby sa tam, na druhom svete polepšil." Starká, a prečo na Všechsvätých dávame na hroby biele vajíčka a teraz červené? Na to som už odpoveď nedostala.
V cintoríne bola márnica. Malý, jednopriestorový domček s maličkým okienkom, cez ktoré sme ako deti nazerali dnu, aby sme zistili, čo tam uvidíme. Ktosi povedal, že keď to robíme, prídu nás mŕtvi strašiť. Bola som z toho celá roztrasená, ale starká povedala - mŕtvych sa nemusíš báť, dieťa moje, živých sa treba báť! Moja starká bola veľmi múdra žena, aj vtedy som jej uverila a doteraz verím tomu, že sú to živí, ktorí nám môžu byť nebezpeční, nie mŕtvi. Rozhovor, ktorý mi utkvel v pamäti, nasledoval po mojej otázke, že načo je v cintoríne vlastne tá márnica. Starká mi vysvetlila, že nie každý má v dome miestnosť, kde mŕtvy môže "byť vystretý" tri dni - skôr sa pochovať nesmel. Tak bol vystretý v márnici, v truhle. A tiež, keď bolo horúce leto, vtedy mohol začať smrdieť. Vytreštila som oči a starká mi dosť farbisto a bez servítky popísala, čo robí s mŕtvolou čas a nebolo mi z toho dobre. Spaľovanie mŕtvol bolo vtedy u nás v plienkach a na dedine vôbec, ale bola som presvedčená, že raz spíšem žiadosť a dám si ju potvrdiť u notára, že chcem byť spálená. Žiadne červíky! A drží ma to dodnes, akurát viem, že o tom nemusím spisovať žiadnu žiadosť.
Na druhý deň náš rozhovor pokračoval, chcela som vedieť, aký význam majú niektoré veci a úkony, ktoré som pri úmrtí niekoho doma alebo u susedov zaregistrovala a vtedy sa nepatrilo pýtať.
V susedstve bývala prastará teta. Domček krytý slamou, oblôčik ako dlaň prelepený mechúrom. Bol v dedine posledný taký. A keď umrela, na dvore spálili vankúš, perinu a strožliak (slamený matrac) aj s košeľami, v ktorých ležala. Prečo nie až po 40-tich dňoch? To sa tak robilo, keď bol človek veľmi dlho chorý. Všetko to bolo nasiaknuté chorobou. Nuž aby sa nešírila ďalej. Ale toho ostatného sa nikto v ten predpísaný čas nedotkol. A po tom patričnom čase zbúrali aj jej domček, neviem, či si z jej vecí niekto niečo vzal...
- a keď umrel starký, prečo si chodila po maštali a ku zajacom a sliepkam a ku všetkým a voľačo si mrmlala a mňa si poslala preč? To som iba všetkým živým tvorom, čo tu s nami žijú, bola oznámiť, že gazda umrel. Preto som Ti kázala, aby si našla Frida a doniesla mi ho. Aj Fridovi si to oznámila? Pravdaže, veď aj kocúr je živý tvor a patrí k nám. To bol okamih, kedy sa zmenil môj vzťah k našim mačkám a psovi. Dovtedy som ich mala rada, odvtedy som si ich aj vážila, lebo si ich vážila aj moja starká, ak im potrebovala oznámiť takú vážnu vec.
- a je pravda to všetko, čo sa rozpráva, že ten, kto umiera, sa príde rozlúčiť? Každý nie, ale stáva sa. Raz v noci som sa zobudila, otvorili sa dvere a prišla Juliška, moje krstňa, mala šestnásť a bola veľmi chorá a povedala - krstná mamička, ja už idem, len mi biely ručníčok nezabudnite dať do truhly. A ráno mi prišli povedať, že zomrela. A veru ručníčok v truhle nebol... A keď brata vo vojne zastrelili, spadol nám jeho obraz zo steny, aj sa rozbil a potom po čase prišlo oznámenie... A keď mi mama zomreli, celú noc pes zavíjal a ráno prišli povedať, že už je tam. Zvieratá vedia, cítia.
- a potom mi ešte rozprávala to, čo je ešte aj dnes všetkým známe - prečo sa okná otvárajú a hodiny zastavujú a zrkadlo zastiera... a prečo ho najbližší nemôžu umývať, ale na to zavolajú niekoho, komu zaplatia a prečo ho aj vínom natierajú a prečo mu dávajú peniaz a modlitebnú knižku a okuliare, či palicu... a prečo ho vynášajú nohami napred a trikrát truhlou a prah udrú a kadečo iné, čo je naozaj vo všeobecnosti známe.
Z dospelosti mám hlavne dva zážitky. Keď odišiel môj otec, bola som na druhom konci republiky, v Jizerských horách. Prišiel telegram. Poprosila som, že chcem byť sama a niečo vo mne ma nútilo spievať. Tak som spievala - pesničky, ktoré miloval môj otec, ktoré spieval pri každej vhodnej príležitosti. Tri z nich dokonca veľa, veľa krát za sebou. Viazali sa k môjmu detstvu (otec od nás odišiel, keď som mala 17 a odišiel celkom, keď som mala 40). A tak ako som ja vždy počúvala spievať jeho, teraz som mala pocit, že on počúva mňa. Mala som zvláštny pocit súznenia a lúčenia. Na pohrebe mu hrala cigánska kapela pesničky, ktoré si prial, aby mu nad hrobom zahrali. Presne tie tri, ktoré som mu spievala ja...
Druhý je s mojou drahou maminkou. Žila so mnou posledných 17 rokov svojho života, odišla, keď mala 88. Nikdy, opakujem nikdy sme sa nepohádali, nezvyšovali na seba hlas, spájalo nás len porozumenie a láska. Bola mojim najbližším človekom na tomto svete. Po sviatku Troch kráľov mi v nemocnici oznámili, že ju späť nevezmú, že žiadna operácia, že to povedali kvôli Vianociam, že koniec. A vraj nech sa nachystám na to, že hrozný koniec, trvajúci niekoľko mesiacov .... nebudem o tom písať, ale pri predstave, čo ju malo čakať a mňa, neschopnú jej pomôcť, s ňou, som sa modlila, veľmi úpenlivo modlila, aby umrela čo najskôr. Ani len vo sne ma nikdy nenapadlo, že by som sa niekedy modlila za to, aby umrela moja maminka. To bolo v pondelok. V utorok večer dostala prudké bolesti do nôh, odviezla ju záchranka, v stredu odišla. Moja modlitba bola takto bleskovo vyslyšaná, doteraz som za to veľmi, veľmi vďačná. Jej otec umrel na trombózu, prišlo mi to, ako keby jej prišiel so svojou diagnózou na pomoc, aby sa ona s tou svojou vyhla utrpeniu.
Tu som ozaj vnímala Smrť ako láskavú milostivú dámu poslanú zhora.