Deti potrebujú slobodu vývoja

09.03.2022

"Škola si myslí, že vím jen to, co jsem se naučil. Omyl. Umím to, co jsem zažil."
Profesor RNDr. Milan Hejný, Csc.

  Rozhovor s pánom profesorom RNDr. Milanom Hejným, Csc.

Asi všetci vnímame, že stav školstva je neudržateľný. Možno je načase pomenovávať problémy presnejšie a hľadať miesto, kde sa mnohé alternatívne smery stretávajú a ponúkajú odpovede, ktoré nosný systém nemá a zdá sa, že dlhodobo nechce mať. Vrúcne ďakujem pánovi profesorovi Hejnému za jeho odpovede, trpezlivosť, porozumenie, čas, ochotu a ľudský rozmer.Pán profesor, uvediem príklad. Keď bol môj druhorodený syn prvák na základnej škole, zažil neskutočný tlak na to, že má počítať rýchlejšie. Pani učiteľka mi opakovane tvrdila, že musí počítať viac ako ostatní a rýchlejšie. Ja som jej hovorila, že potrebuje čas, je pomalší, nie hlúpy a potrebuje dozrieť. Ako vnímate takéto situácie?

Keď sa dieťa učí vyplňovať úlohy, ktoré už vie, stráca záujem a proti tomu sa búri. Je to pochopiteľné. Učiteľ musí mať matematiku pre výnimočné deti, aj tú úplne jednoduchú. Keďže mám v triede aj také, aj také dieťa potrebujem mať matematiku ako pedagóg postavenú tak, aby každé dieťa v triede vedelo uspokojiť svoju zvedavosť a záujem na tej úrovni, ktorú má svojím genetickým kódom danú. Nesmieme si myslieť, že sa dá nejako v škole unifikovať. Unifikujeme preto, že je to pre nás učiteľov ľahké a nevieme učiť inak. To, čo ste spomínali so synom, by malo byť trestné, pretože takýmito skúsenosťami ovplyvňujeme dieťa na celý život. Je to beztrestné, lebo spoločnosť si neuvedomuje, že to je hrozné ublíženie. To je to, o čom sa hádam s matematikmi. Stále vidia len matematiku a dieťa je druhoradé. Deti potrebujú slobodu vývoja. Za stav našich učiteľov môžu vysoké školy, ktoré pedagógov pripravujú.

Náš prvorodený syn je postihnutý. Jakub bol teda šťastným majiteľom lega, ktoré iba skladal. Nebol nikto, kto by ho mal zložené a on ho musel najskôr rozkladať. Keď sa narodil Matej (6-ročný rozdiel), rozkladal mu to a skladal si svoje veci. Jakub bol nešťastný a nevedela som mu vysvetliť, že rozkladanie a ničenie (deštrukcia) nie je to isté. Bol zúfalý, nechápala som, v čom je problém. Vyriešili sme to tak, že každý mal svoje veci. Matejkovi sa rozkladanie paradoxne páčilo viac ako skladanie. Moja otázka je trošku divná. Kde je v človeku to, čo ho uchráni od deštrukcie?

Človeka uchráni hodnotový systém, ktorý má uložený hlboko v sebe. Hodnotové systémy sú viacej premýšľané mužmi a praktikované ženami. Ženský svet je kompaktnejší ako mužský.

Robím odblokovanie stresu. V septembri mi volala klientka, ktorej dcéra bola v škole dva dni a odmietla ísť znovu. Opýtala som sa dievčatka, čo je vo veci, a ona mi povedala: ,Vieš, Zuzka, škola má také veľké čierne dvere, má obrovské zuby, ktoré keď sa zavrú, tak ma 10 rokov zo školy nepustia a ja potom už nebudem vedieť, kto som.' Poďakovala som sa a maminke som povedala, že Marienka nemá problém, ale vníma nastavenie systému a pri jej citlivosti je to pre ňu ťažko stráviteľné. Akú máte skúsenosť vy, pán profesor, aj keď viem, že malé deti už teraz neučíte, ako môžu byť rodičia nápomocní?

Veľmi to závisí od učiteľa. Dominantne. Na vyjadrenie dievčatka by som povedal, že je to vizionárka s vysokou sociálnou inteligenciou. Moja vnučka mala jedného chlapca tiež s takýmto vizionárstvom, ktoré sa prejavovalo silným odbojom. Vizionárstvo je nutné zachovať, uchrániť. Ak by mamička mohla toto dievčatko školovať doma, bolo by to najlepšie. Ak to nie je možné, tak jej musí robiť doma zábezpeku v tom, že budú diskutovať o tom, čo sa odohralo v škole, a bude pomáhať prekonávať bolesť, ktorú dieťa zažíva. Pokiaľ by sa dalo prejsť na domškoláctvo, tak by to bolo lepšie.

Čo môže rodič v tomto procese hľadania vhodných možností pre dieťa urobiť?

V rodine sme mali strašnú skúsenosť so škôlkou. Učila v nej jedna učiteľka, ktorú by som najradšej zažaloval. Jedna príhoda, taká úplne kľúčová - chlapec chcel cikať, ona ho nepustila: ,Řekňi to česky!' Chlapec sa pocikal a ona potom: ,Pojďte se deti podívat, jak se tady pochcal.' Tie skúsenosti boli zúfalé a doma sa to prejavilo tak, že vôbec nerozprával - ani česky, ani slovensky. Keď som šiel s ním na výlet, povedal nejaké to slovo. Keď išla babka, tiež nejaké slovo povedal. Keď sme boli obidvaja, bol úplne ticho. Tak som začal zúfalo hľadať školu. Našiel som jednu súkromnú, ktorá sa volala Klíček. Neďaleko nich, to bola veľká výhoda. Rodičia by ho, samozrejme, vozili kamkoľvek, tiež boli z toho zúfalí. A tam bola nejaká učiteľka Andrejka, ktorú som videl cez okno a decká okolo nej... To sa nedá nafilmovať, deti sa nedajú prinútiť, aby učiteľku milovali. Šiel som za ňou a opýtal som sa jej, ona vedela, kto som, a začala: ,Já se vám stydím, já tu matiku vúbec neumím.' A ja reku: ,Nepotrebujem matiku, to ho naučíme, to je druhoradé, tu sa jedná o vážnejšiu vec, on mal takú skúsenosť a je veľmi uzavretý.' Rodiča ho tam zapísali a Andrejka ho učila. Po polroku už chlapec kecal, prišiel domov a rozprával česko-slovensky, lebo doma rozprávali slovensky a on mal takú tú česko-slovenčinu. Pani učiteľka dieťa uvoľnila, to je ako Čapek hovoril - učitel, který zpívá, bola to taká učiteľka. Dodnes mám výčitky svedomia, párkrát sme ju chceli obdarovať, všetky darčeky odmietla. Cítim veľkú vďačnosť, veľký dlh za to, čo bola schopná s chlapcom urobiť. Takže sú aj učitelia tohto typu a takí by mali mať trojnásobný plat. Sú aj učitelia, ktorí by mali ísť do háreštu. Bohužiaľ.

Pán profesor, predstava môjho syna (Maťko, 9 rokov) je, že bude hrať ovečkám na paši. Hoci nechodil do škôlky, do školy sa veľmi tešil, no po prvom týždni už taška lietala cez celú chodbičku. Dĺžka hodu signalizovala mieru nespokojnosti a frustrácie zo školy. Miloval hru na flautu a pani učiteľku Juliánu. Videla som, že je strašne unavený, keď ide na flautu. Pani učiteľka Juliána je taká zázračná ako vami spomínaná Andrejka, vždy videla, ako sa Matej má, a vždy mrkla, že môžem ísť. Obidve sme videli a vedeli, ako na tom daný deň sme, podľa toho, ako Maťko zazeral. Vždy krásne hral, zlosť ho vždy prešla. Potom Juliána odišla a nastúpila ďalšia pani učiteľka. Maťo tam bol asi dvakrát, potom povedal, že s ňou hrať nebude. Mne bolo úplne jasné prečo, ten spôsob všetkého sa proste zrovnať nedal. A teraz sme sa cez online priestor s Juliánou spojili znovu. Maťko je šťastný a spokojný. Jediné, čo nám to kazí, je matematika. Tá je do veľkosti stáda ovečiek, čo je maximálne 20, a najlepšie funguje počítanie na to, koľko ovečiek z košiara ide von a koľko tam zostalo a tak. Takže moje úlohy sa museli meniť. Detto delenie funguje cez cukríčky. To, pán profesor, funguje skvelo. Len teda nejak som nepožula štandardné učebnice matematiky, lebo som pochopila, že na jednej dvojstrane zadefinujú 4 spôsoby prechodu cez 10, čo som zistila, že nie som schopná dieťaťu ani len povedať. Vidím, že on tam jednoducho nie je. Nie som schopná ho nútiť a pchať mu poučky do hlavičky skôr, ako na to príde sám. Vnímam, že mu to zoberie schopnosť na to prísť sám. Oberie ho to o jeho vlastné AHA momenty. Poučky sú pre mňa AHA momenty niekoho iného. Maťko je za tie tri mesiace doma omnoho pokojnejší, ako býval predtým, spokojnejší, šťastnejší, otvára sa.

Vnímam aj to, že rastie počet detičiek, ktoré majú rôzne syndrómy, ADHD a tak ďalej. Vnímam to ako vzburu detí, ktorú si ospravedlňujeme ich pchaním do nejakej diagnózy. Ich vzbura sa mi zdá na mieste. Je mi to veľmi ľúto ako mame, že sme vytvorili svet, v ktorom keď nechcú robiť to, čo sa im nepáči, musia byť akože chorí. Nezdá sa mi v poriadku dávať takýmto deťom lieky, lebo to nevnímam ako záležitosť choroby, ale ako záležitosť tlaku, rýchlosti, stresu a chyby systému. Ako toto celé vnímate vy?

No takto, s tou flautou ste to vyriešili veľmi dobre. Samozrejme, dieťa je viazané na osobu, od ktorej skúsenosti prichádzajú. Dieťa chce osobu, ktorá mu ukáže, ako nadobúdať skúsenosti, ale nevnucuje mu ich. Tie potrebuje získať samo od seba.

Pokiaľ ide o počítanie, tam sú, hrubo povedané, tri úrovne. Úroveň, Angličania tomu hovoria body knowledge, telesnej znalosti. Potom je manuálna úroveň a potom intelektuálna. Pretože intelektuálna je najvyššie, vzniká predsudok, že by sme mali hneď budovať intelektuálnu inteligenciu. Preto učíme deti, aby nepoužívali prsty ani nič a aby vedeli, že dva a tri je päť. Keď je decko takto nútené, tak použije náhradný systém, protetický, ktorý je založený na pamäti. To znamená, nie je to poznanie, ale pamäťový záznam. Manuálna skúsenosť je, keď sčíta dve a tri na počítadle alebo na gaštanoch, alebo na niečom podobnom. Ale ešte hlbšie ide skúsenosť: dva kroky a tri kroky je päť krokov. Dve deti sa postavia vedľa seba ku krokovaciemu pásu. Prvé dieťa dostane povel: Choď dva kroky a potom tri kroky. Dieťa to odkráča. A teraz, aký povel máme dať tomu druhému, aby tiež stálo vedľa, päť krokov? Keď na tomto krokovacom princípe začnete robiť - dva kroky dopredu, tri kroky dozadu, štyri kroky dopredu -, tak odpočítanie prestane byť problém. Lebo krokovanie je vlastne nesené tým istým faktom, teda pohybom. Už teraz sú to stovky detí, čo sme takýmto spôsobom naučili najprv odpočítať a potom pracovať aj so zápornými číslami, lebo keď máte dva mínus tri, tak to je jeden dozadu. Nemôžem ukázať mínus jednu guľôčku alebo mínus jeden prst, to sa ukázať nedá. Ale jeden krok dozadu sa ukázať dá. Vrelo odporúčam urobiť si taký pás. Dieťa si vezme mončičáka, toho si dá na nulu, kde začína. Napíšete mu povedzme 3 - 1 + 2. Ono to odkráča a zistí, že je to štyri. Chvíľu sa s tým bude takto mordovať a potom naraz príde - no veď to sa dá takto. Poznáte to podľa toho, že už nebude krokovať, ale bude si povedzme ceruzkou na páse, ktorý má na lavici alebo na stole, krokovanie simulovať. Prechádza z body knowledge na head knowledge a potom už to vie intelektuálne, keď už má túto skúsenosť v schéme, v hlave. Je to ako tehotenstvo, nedá sa to urýchliť. Urýchľuje sa to radosťou dieťaťa z toho, že mu to ide. Potom povie: ,Mama, daj mi ešte ďalšiu takú úlohu...' Pokiaľ decko žiada úlohy, tak ide veľmi rýchlo dopredu.

Mali ste aj deti, ktoré boli v stave "neviem" zaseknuté?

Samozrejme, také deti sú. Otázka je, či sa to týka matematiky alebo bežného života. Pokiaľ sa to týka bežného života, decko musí zažiť skúsenosť, ktorá nie je odpudivá a začne ho provokovať. Dajme tomu výskum učiteľov, čo robíme dosť často. Keď robím dotazníkový výskum, tak sa dozviem pomerne málo. Pretože nad dotazníkom každý špekuluje a hoci môže byť anonymný, tak dotyčný si povie: ,Čo ak by nebol anonymný?' a chce sa robiť lepším. Ale dobrá je situácia, že nás je tam povedzme päť poslucháčov alebo päť učiteľov, ja som ten šiesty a začnem rozprávať nejaký príbeh, dajme tomu o formálnom poznávaní, a ani ho nedorozprávam, lebo sa zapojí kolegyňa: ,Ja som zažila to isté.' Kolegovia sa rozrečnia, aj keď vedia, že všetko je nahrávané, začnú rozprávať svoje skutočné skúsenosti. Nie sú kašírované, skáču si do reči, ale šetrenie, ktoré takto získam, je reálne. Tak je to v sociálnej oblasti.

V oblasti matematickej je väčším problémom, že dieťa má strach z neúspechu. Strach z neúspechu odstraňujeme dvomi spôsobmi. Jeden spôsob je, že mám, povedzme, tretiaka, ktorý má evidentne negatívny vzťah k matike, ale je napríklad šachista. Poviem mu, že mám v prvej triede jedno dievčatko, ktoré by sa chcelo naučiť hrať šach. ,Naučíš ju hrať šach?' Hej, on ju naučí hrať šach. Akonáhle vidím, že si ľudsky rozumejú, poviem mu: ,Pozri, ona má teraz aj problémy s tým, keď má sčítať dve čísla a ide to cez desiatku. Mohol by si to, povedzme, skúsiť na tom krokovacom páse s ňou. Naučíš ju to?' A on tým, že začne učiť niekoho iného, kde je výrazne úspešný, tak odblokuje svoju vlastnú prekážku v matematike a začne robiť matematiku. Je to túžba pomôcť niekomu? Keď takúto možnosť nemám, tak je tam ešte druhá možnosť, výrazne znížim úlohu, tak aby ju vedel vyriešiť, ale na druhej strane, aby jej vyriešenie niečo znamenalo. Buď ja, alebo niekoho poprosím, aby zo seba robil blbého, že toto a toto nevie, a tento dotyčný, teda ten žiak, mu pomôže. Čiže v obidvoch prípadoch využívam sociálnu väzbu na to, aby som prenikol do odporu k matematike.

Keď sa mi ho podarí odbúrať, tak potom musím daného človeka primeranými úlohami ťahať nahor a chváliť ho, ako mu to dobre ide. U chlapcov, a niekedy aj u dievčat, funguje veľmi dobre taktika: ,No my sme sa teraz s Paľkom bavili, on riešil toto a toto a vieš, že to vyriešil dobre? Sám o sebe hovoril, že to nevyrieši a on to vyriešil a veľmi dobre to vyriešil!' Návšteva odíde a Paľko príde za mnou a hovorí: ,Dedo, daj mi ešte jeden taký príklad.' Pozitívny sociálny tlak má dosť silný dopad.

Ďakujem za rozhovor.
Zuzka Mališová

Zuzana Mališová a syn Jakub, www.radost.sk, zverejňovať len so súhlasom autorov. Tento článok bol zverejnený v časopise VITALITA 9/2021 a nájdete ho aj v členskej sekcii na www.evitalita.sk  

Fotogaléria www.h-mat.cz

Vytvorte si webové stránky zdarma!