08.07.2017

Topánočka z lesa utkaná

ilustratívny obrázok

Volám sa Ella. Žijem v lesoch Malých Karpát so svojimi dvomi fenkami Lajlou a Mayou. Aj vďaka nim, aj vďaka lesom, ktoré ma obklopujú môžem viac vnímať seba, prírodu, zvieratá. Momentálne si intenzívne zažívam prácu s imagináciami, stretnutím so zvieratami cez osobný totem - metódou, ktorá k nám prišla od Steva Gallegosa.

Obula som si topánky,
boli nepohodlné a viedli ma cestou,
ktorou som ísť nechcela.

Keď som chcela odpočívať,
nútili ma kráčať.

Mala som túžbu tancovať
a vtedy zostali mrazivo stáť.

Viedli ma cez zmrznuté polia,
namiesto slnečných pláží.

Neuvidela som žiaden východ slnka,
iba špinavé ulice veľkomesta.

Neboli moje, nikdy mi nepatrili,
no obula som ich lebo boli tak prekrásne.
Dúfala som, že v nich smiem tancovať
ako to dievča na námestí.

Tak som si ich požičala
a už ich nevrátila.
Myslela som si, že mám topánky,
ktoré som tak dlho hľadala.
Myslela som si, že ma naučia tancovať.
Myslela som si, že ma budú podopierať na cestách...

Jedného dňa som sa na ne pozrela a zistila,
že to nie sú moje vysnívané topánky.
Iba sa leskli pri pohľade do slnka.

Bohovia sa hnevali,
že som uverila povrchnosti.
Vyzula som ich, 
aby mi slzami umyli rany
v tej majestátnej búrke Bohov.

Zrazu som počula ako vlci vyjú
a vtáci spievajú svoje piesne.
Veverička vyliezla na javor
a danielica sa skryla za stromami.
Bocian preletel nad krajinou
a žaba odskákala do potoka.

Musela som vstať.
Steblá trávy ma pichali,
no bolo to iné.
Už ma nič netlačilo
a nohy ma hnali.

Zdivočená som utekala,
hladná po skutočnej kráse
až som si uvedomila, že les vytvoril nové topánky.

Topánky z listov stromov, z machu a paprade.
Topánky pre tých, čo bojovali
aj pre tých, čo to dávno vzdali.
Topánky pre tých, čo utrpeli strelné rany,
aj pre tých, čo sa vyčerpali.

Lebo každý bol v jeho očiach bojovník,
aj ten, čo stratil nohy.
Lebo len les poznal liek, 
čo zahojí všetky rany.