15.10.2017

Tajomstvo Ouroborosa

Ella Root a jej fascinujúca vychádzka do Tichej a Kôprovej doliny. Nájsť seba je krásny dar ticha týchto dolin pre Ellu. Ponorme sa do príbehu a do ticha v nás.

Bolo pár minút pred 12 tou a ja som vychytala skvelý stop do Žiliny. Tam som nasadla do vlaku smer Liptovský Mikuláš. Sedela som tam spolu so svojimi "worries"- starosťami. Nebola som pripravená na to, čo mi život priniesol. Nebola som pripravená vôbec na nič, ale prekážky prichádzajú, keď ich najmenej čakáme. Moje worries boli ako začarovaný kruh. Bol to starodávny ouroboros - had požierajúci si svoj vlastný chvost. Bola to zacyklenosť. Nekonečný návrat od konca k začiatku. Bol to vznik a zánik. Pád a vzostup. Bola to smrť a život. Symbol sebazničenia a sebaobnovy. Worries boli tie veci, ktoré sa kopili a ja som nevedela, čo s tým. Bol to odveký smútok z dávnej minulosti, boli to všetky strachy, moje dogmy, ilúzie a vzdušné zámky. Bolo to moje nekonečné napätie a bolesť hlavy. Moje worries bola choroba, ktorá sa z pľúc šíri do celého tela. Moje worries bolo neprijímanie toho, kým som a čo mi život ponúka.
Kráčali sme smerom na Tichú dolinu. Hneď som si tie lesy zamilovala. Vedela som, že sa sem ešte vrátim. Po pár hodinách šľapania sme sa usadili v lese, aby sme to stihli pred lejakom. Pršalo celú noc. Vyrazili sme až okolo desiatej hodiny nasledujúceho dňa dúfajúc, že to utíchne. Neutíchlo. Cez chodníky si razili cestu nekonečné potôčiky. Topánky som mala celkom premočené. Dážď neustával. Batoh, bunda a všetky veci mokli viac a viac. Čas nebol práve najlepší a tak som nahodila Dodove rezké tempo. Čím vyššie sme stúpali, tým viac snehu pribúdalo. Čoskoro sme sa brodili po kolená v snehu stúpajúc na sedlo. Všetko bolo zasnežené, tak sme nemali moc šajnu, či ideme správne. Topánky a nohavice nasávali stále viac a viac snehu. Nasledovala som Dodove stopy a ponorila sa pritom do hlbokej meditácie. Nakoniec sme dorazili a s úžasom pozerali na Kôprovú dolinu ponorenú v hmle a tmavých smrečinách. Tam hore som si naplno uvedomovala ťažobu, ktorú so sebou nesiem. Musím sa priznať, že som v živote veľa utekala. Utekala som pred životom, ktorému som mala čeliť. Skrývanie a útek sa stali pre mňa bežné. Utekala som, keď som sa cítila byť slabá a zranená. Utekala som do drog a nefunkčných vzťahov. Až časom som si uvedomila, že v mojej duši je hlad. Hlad po skutočnej láske, po skutočnom živote, naplnenosti a hĺbke. A tak som dúfala, že ak dám na môj hlad akúsi záplatu, bude držať. Márne som túžila po kontakte so zemou, ktorú som strácala pod nohami. Drogy mi ju nikdy nevrátili. Nikdy mi neupchali moju dieru. Bolo to ako strom, ktorý rýchlo vyrastie, ale nemá pevné korene. 
Možno to bola moja vlastná tvrdohlavosť, ktorá mi prinášala problémy. Nevyberala som si ľahké cesty. 
Premýšľala som, či sú moje vízie skutočné alebo sú skutočné iba tie, ktoré si nezažijete za pomoci drog. No niekedy by som bola radšej, ak by neboli. Nebola som pripravená...
Zišli sme dole z vrchola. Zamierili  do lesa a rozložili celtu. Ľahli do spacákov a už sa nepohli. Z lesa sa ozývalo bručanie medveďov. Zatvorila som oči a mohla som všetko vnímať. Videla som medvede prechádzajúce kosodrevinou, studené vodopády, husté lesné porasty a nádherné horské lúky. Bručanie medveďa sa približovalo a tak som s ním začala rozprávať. Spojila som sa s ním. Budila som sa počas noci a vedela som, kde sa práve nachádza. Mohla som cítiť, či je blízko alebo ďaleko. Uvidela som ducha medveďa a uvedomila si, že on je strážcom tejto divočiny. Každé lesy majú svojho zvieracieho ochrancu. Tu kraľoval medveď. 
Zrazu začalo čosi ťahať náš spacák. "No do frasa, je tu medveď!," povedal Dodo. Cítila som jeho dych a videla jeho tvár. Pozerala som sa naňho a strach ma paralyzoval. V ústach mi vyschlo a nedokázala som rozprávať, ale musela som začať. Vysvetľovala som mu, čo robíme na jeho mieste. Hovorila som mu o dôvodoch, ktoré ma sem zavolali. Hovorila som mu o mojich worries. Hovorila som mu, že iba prechádzame, že sme tu zostali iba na noc a potom pôjdeme. Čím viac som s ním rozprávala, tým viac sa upokojoval. Požehnal nám na cestu a povedal, že sme v jeho ochrane. Potom som sa prebudila. Predýchavala som celý sen. Vrátila som sa doňho za pomoci imaginácie, aby som ho lepšie pochopila. Povedal mi, že je rád, že som stála pred svojimi worries a strachmi, ktoré ma sem zaviali. Povedal mi aj to, že ho ešte neuvidím, ale že ten čas raz nadíde. Možno práve vtedy, keď budem v týchto lesoch celkom sama. No on mi dal už týmto zážitkom tak veľa. Veď som spala s medveďom! Cítila som jeho dych tak blízko.
Ráno som lesu odovzdala dary a poďakovala mu za to, že nás prijal. 
Vraciam sa domov. Moje worries sa nevyparili. Sú tu, ale už poznám cestu. Je to cesta naplnená vnútorným pokojom, tichom. Niekedy naše starosti narastú. Niekedy im dovolíme, aby nás premohli. Niekedy našu cestu zatracujeme. Zrodí sa v nej strach obrovských rozmerov. Ale čo ak mu budem čeliť? Čo ak som sa teraz rozhodla prijať to, kým som? Čo ak všetky zranenia a pády prišli, aby som mohla rásť? Čo ak ma aj drogy niečo naučili? Čo ak som sa teraz rozhodla uveriť inému príbehu? Je to príbeh plný odvahy. A aj keď urobíte chybu postavíte sa za ňu, pretože omyly, sklamania, prehry a neúspechy nás učia. Je to príbeh plný vnútornej sily, kde vás každé zranenie zocelí. Kde vás každé slzy prenesú cez útesy. Je to cesta plná prekážok, ktoré ste sa rozhodli prekonať. Je to ako dážď, ktorý vás stretne pri vstupe do Tichej doliny a slnko, ktoré uvidíte pri výstupe z Kôprovej. Je to odveké učenie Ouroborosa. Je to alchýmia radosti.
Možno ste teraz niekde a prší na vás tak, ako na mňa v Tichej doline. Možno moknete a nemáte už žiadne suché veci. Možno sú vaše starosti nepríjemné ako ranný chlad a štípu ako sneh, ktorý sa roztápa v topánkach. Možno sú ťažké ako batoh nasiaknutý vodou. Možno máte na nohách otlaky. Možno máte chuť vzdať to a vrátiť sa. Viem. Žiadne worries nie sú ľahké. Chcela by som sa však s vami podeliť o jedno tajomstvo. Pozri sa na svoje worries a dovoľ hmle, nech sa v nej rozplynú. Možno si tam na vrchole uvedomíš, že žiaden chlad neexistuje. Že všetko teplo máš v sebe. Nikdy neodišlo. Občas našu hlavu pohltia myšlienky. Sú tak hlasné, že ich preruší iba pohľad na vodopád.  Dovoľ tej vode nech to odnesie. Pusť to! Vyjdi von a uvedom si, že na ceste sú čučoriedky a že hodiť snehovú guľu stačí. Že je to všetko. Na chvíľu sa zastav a pozri sa za seba. Možno už vyšlo slnko. A ak nevyšlo, tak ešte nie si na konci. Pretože na konci každého trápenia vyjde slnko. 
A keď v tom tajomnom lese Kôprovej doliny začujete rev medveďa uvedomíte si, že všetky worries sú preč. Počujete to odveké ticho, ktoré je v nás a ktoré sme nikdy nestratili. Každý ho nosíme v sebe. Je tam, ale musíš sa ponoriť aby si ho uvidel. Ja som už tam a musím ti povedať, že žiadna búrka nemôže otriasť mojim najvnútornejším pokojom.