13.08.2017

Výlet do Fatry a hĺbok svojej duše

ilustratívny obrázok

Ella Root - Intenzívny a hlboký zážitok o smrti a znovuzrodení so zvieratami vo Fatre.

JAR 2016

Začala som chodiť na proces orientovanú psychoterapiu a dúfam, že raz sa zbavím hnevu, ktorý k tebe prechovávam.


2.7.2017

Niektoré veci nespraví ani terapia. Povedala, že si často mýlime obdiv s láskou, no láska k tebe ma priviedla až sem, do Malej Fatry. Prejsť si tú istú hrebeňovku, ktorú sme išli pred dvomi rokmi.

Zvieratá vo mne ma požiadali, aby som sa na toto miesto vrátila. Každá rastlina, každý strom vedel o mojom príchode. Vedel, prečo som tu. Požiadala som ich o pomoc a ochranu.

V sobotu, keď sme dorazili na Drienok, som ťa uvidela. Prekvapil si ma. Srdce mi skoro vyskočilo. Chcel si ma objať, no mňa bolela hlava a bol si posledný človek, ktorého som chcela stretnúť. Vieš, je ťažké zabudnúť a nemilovať. Bol si vo mne ako ozvena. Niečo nevyžiadané, čo sa vo mne uchovalo, bodalo ma to zvnútra. Z činov sa stali plané slová a zo slov písmená bez života.

V Martine stretnem spolufestivalujúcich, čo sa tiež chystajú do hôr. "Super, môžeme ísť spolu," navrhne Krištof. "Sorry, toto je iba moja cesta," vravím.

Staviam celtu pri zrube. Tam, kde sme ju vtedy postavili my. Na tomto ohnisku sme varili žihľavový špenát a v šútovskom potoku umývali hrnce. Potom, čo sa Katka stala tvojou milenkou a spoločná cesta padla na neúrodnú pôdu som už nikdy neliezla. Rumunsko sme nikdy nenavštívili spolu a nevydali sa odtiaľ na cesty. Šla som sama.

Stopom som išla naposledy na Poľanu. Hory a túry som vymenila za pohodlie domova. Do masáží a dotykov som prestala vnášať lásku a cit. Nebola som pripravená, že sa to skončí takto, ale kto by bol, však? Niečo vo mne umieralo. Umierala viera v dobro, pokoj na duši.

3.7.2017 Druhý deň

V noci poletovali svetlušky. Vtedy, pred dvomi rokmi, sa mi tu sníval silný sen. Pamätám si ho dodnes. Zobudila som sa a slzy mi stekali po tvári. Ty si ešte spal.

V noci fúkalo a s celtou lomcovalo. "Prečo ten strach, Ella? Čo tu, kurva, robím? Zbláznila som sa? Stojí mi to za to?," pýtala som sa samej seba počas nepokojnej noci. Mala som chuť to vzdať. Odísť.

Zakašlem a pred očami sa mi zjaví chorý jeleň. Umiera. "Čakal som na túto chvíľu tak dlho," vraví mi. Spoločne so zvieratami ho odnášame k stromu života. Priletí k nemu labuť a sadne si do jazierka.


Cítila som ťa, akoby si bol pri mne, no bol to len malý okamžik, keď som zaspávala. Nad ránom začalo pršať. Cez zurčiaci potok to ani nebolo počuť. Toho času nám tu poriadne zapršalo, pamätáš?

6hodín ráno. Už je načase vyraziť. Balím veci a odchádzam.

Nenávidím ťa! - kričí zo mňa a to niečo ma vnútorne zožiera. Napísal si to s toľkou bezohľadnosťou. Akoby sa nič nedialo, veď život ide ďalej, všakže? Len ja som zastala. Zostalo ticho. Ticho navonok, ticho vo vnútri. To bezodné ticho bez života. Chlad. Pri šútovskom vodopáde zo seba zhadzujem oblečenie a skáčem do ľadovej vody. Smrdím a aj napriek mojej teplomilnosti je fantastické cítiť ľadovú vodu. Frflem si pri výstupe na Mojžíšove pramene tak, ako ty vtedy. Čo ak stretnem medveďa? "Dobrý deň pán medveď, ja iba prechádzam..."

Na hrebeni spoznávam bylinky, ktoré som v deň nášho prechodu nepoznala. Nechávam si vo vode materinu dúšku. Aj vtedy sme ju mali. Spolu s levanduľou. Vietor fučí, celé nebo sa zatiahne a ja plávam ponorená v mračnách. Turisti, čo schádzajú dole vravia, že ich na chate zastihol lejak. Prosím Bohov aby mi pomohli na cestách a roztrhali oblaky. Z ílovitej pôdy zmočenej prameňmi vyformujem srdce a ponechávam ho na brvne. Vtedy, keď sme sa poznali si bol muž a ja ešte len dievča, no teraz som iná. Stávam sa ženou. Naberiem si vodu a pokračujem. Na chate, kde si vtedy jedol parené buchty sa oblaky začali trhať. Boli tam českí turisti a mne to pripomenulo náš rozhovor o Čechoch vs Slovákoch v slovenských horách. Pripomenulo mi to stop, ktorý sme odtiaľto chytili. Slovenka a Čech si stopli Češku a Slováka.

Schádzam dole pomedzi čučoriedkové kríky. "Koľko ešte?" pýta sa ma nejaká okoloidúca. Viete čo? Nechoďte do hôr, keď sa ma pýtate koľko ešte, pomyslím si. "Kúsok," odpovedám. "A to je koľko?" dostane sa mi zúfalá odpoveď.

Už som na tej odbočke. Sedeli sme na kameni a ty si jedol čučoriedky. Pokračujem po ceste, kde sme sa bavili o prežívaní sviatkov. Pritiahne ma malá zátoka, o ktorú sa opiera slnko. Času mám veľa, tak sa zastavím. Tá voda očisťuje, lieči, vyživuje. Odnáša dole po prúde staré a zatvrdnuté rany, ktoré sa v jej rukách roztápajú. Prezlečiem sa do sukne a započúvam sa do zurčiacej vody.

Zavriem oči. Labuť zostala pri jeleňovi. Bola s ním celý čas a sprevádzala ho.

Lesníci mi zaterasili cestu, tak vyskočím v sukničke a žabkách na strom, ktorý práve spílili a obídem ich. (Šak paštikárka, né?)
Dorazila som na lúku s majestátnym výhľadom na horu, ktorú som prešla. Za mnou veverička zhadzuje šišky zo smreku, včela mi sadla na rameno a pred chvíľou som obdivovala motýľa, ktorý tu sedel. V neďalekej chate si si na ohnisku robil vtedy jedlo. Zašli sme až k mestu, no ruch nás otočil naspäť. Na tejto lúke sme prečkali do ďalšieho dňa. Spacáky spojené, avšak ani to a ani Lajla, moja fenka v spacáku nepomohla a nám bola zima. 

Ešte neviem, ako pôjdem zajtra domov - či stopom alebo autobusom, ale verím, že sa všetko vyjasní. Chystala som sa rozbaliť celtu a dať si ju pod seba pri tej lieske. Tak, ako vtedy, no vnukla sa mi myšlienka urobiť to inak a spať v senníku. Ovad ma vyduril z pohodlia na karimatke. Prechádzala som po vedľajšej lúke. Sokol krúžil nad brezami a pišťal. "Aký si nádherný," povedala som mu. Vracala som sa naspäť po pokosenej lúke a môj zrak pritiahlo pierko, ktoré zhodil do trávy. Chytila som ho a uvedomila si, že ma sem zavolal. "Je načase to pustiť," vravel. Padla som na kolená a jeho pierko zo mňa vyťahovalo staré slzy. Slzy, ktoré neuzreli svetlo sveta. "To pierko je pre teba. Za to, že si k nám bola taká milá."

Jeleň sa nadýchol posledný krát a padol na zem. Labuť rozprestrela svoje krídľa. Bol to plač nenarodeného dieťaťa. Plač smrti a znovuzrodenia. Plač odvekej bolesti a mágie premeny. Plač radosti nad silou divočiny.

4.6.2017 Tretí deň

Je ráno tretieho dňa. Veverička preskakuje zo stromu na strom. Večer sem zavítali ešte dvaja lesníci a jeden z nich mi robil bububu na medvede. No pravdupovediac som sa viac bála, že ma príde v noci strašiť on ako nejaký medveď. Spýtala som sa znova lesa, či tu môžem prespať. Nenamietal, no povedal, že to nebude jednoduché. Vytvorila som okolo seba ochranný priestor a odohnala zlú energiu. Noc bola aj napriek tomu nepokojná a driemoty prerušovalo bdenie. Zo stromov zletel výr a namieril si to ku mne. Zvolám a on rýchlo stočí svoj let dohora. Uši vnímajú každý šuchot. Ten šuchot ma prebúdza. Cítim, že je nablízku nejaký medveď. Prišlo mi, že sa mi chce ukázať, no ja mu vravím, že na to teraz nie som vôbec pripravená. Potom sa mi snívalo, že ochranný priestor, ktorý som si určila, rešpektujú všetky zvieratá a nikto sa ho nehodlá prekročiť.

Raňajkujem ovsenú kašu s banánom a čučoriedkami. Rozhodla som sa, že už nechcem ísť po stopách našej cesty. Vrátim sa do Šútova na vlak.

Čakám na tej zanedbanej stanici vyše hodinu a nič nejde. Hneď cez cestu je zastávka autobusu a frekventovaná cesta. Ešte mám času, tak sa odhodlám. Zdvíham ruku. Jednému autu bliká pravý blinker. Ukážem mu to, pochopí to? Míňa ma, no o chvíľu trúbi. Yes! ŠPZ BA s potlačou vila víno Rača. Martin však šiel iba do Martina. Pravý blinker mu svietil už dlho. Akoby ho volal, nech mi zastaví. Príjemný chalan. Vezme ma až na stanicu a podáva mi víno. Ďakujem, lúčim sa.

Prišla som sem, aby som našla zmierenie, no našla som oveľa viac. Našla som hlbokú úctu a rešpekt k divočine a jej zákonom. Bolo mi dovolené nahliadnúť do odvekého pokoja a pokory.

Myslela som si, že jediný spôsob, ako sa s tým vysporiadať je vyjasniť si to medzi sebou. Teraz už viem, že ciest do hĺbky zranení je mnoho a ten, kto požiada, tomu Vesmír otvorí dvere.

Môj najťažší spôsob ako rásť bolo prijať to, čo mi Vesmír dáva. Nie, to nechcem, to bolí! Vravela som, ale každá bolesť, smútok, hnev, vina, krivda a strach - všetky tie emócie tam čakali na to, kým som im nepovedala áno.

Čo ak ma život mal priniesť až sem? Čo ak sme sa mali stretnúť a čo ak toto bol dôvod nášho stretnutia?

Navonok sa neudialo skoro nič. Čoskoro sa vrátim do ruchu života a bežných starostí. No vo vnútri sa toho odohralo tak veľa. Choroba, ktorá mnou prechádza, tým, pravdepodobne, neodíde a ešte potrvá kým vyzdraviem. No jedno viem isto - že si nebol posledný muž, ktorého som milovala a lásku, ktorú som ti dávala, chcem teraz dávať inému mužovi.

Bolo to čarovné ako divočina Malej Fatry. Divoké a nespútané ako každý dravec nad hlavou. Dych berúce ako pohľad na hrebeň a strašidelné ako prichádzajúca búrka. Strastiplné ako šmykľavé blato pod nohami a životadárne ako tečúca voda.

Je čas postaviť sa a ísť ďalej. Ďakujem ti za všetko, čo si mi dal. Ďakujem divočine Malej Fatry za jej veľkorysosť. Odpúšťam si a stávam sa slobodnejšou.

5.7.2017

Neúprosná divočina Malej Fatry pohltila telo jeleňa. Jeho duch sa nesie s každým výkrikom lesa. Vietor ho rozniesol po Fatre, aby sa mohol stať jej ochrancom. Možno, ak tam raz zablúdite a budete vnímavý, uvidíte ho.

Labuť prevzala velenie nad miestom v srdci.

V noci sa mi sníval sen. Sadila som klíčiace semiačko. To semiačko je ešte malé a nemá pevné korene, no vyrastá spod ťarchy spadnutého stromu.