05.12.2016

Tanec - Jej Volanie

ilustratívny obrázok

Rozhovor s Tinou Kuchárekovou "Čím sme dospelejší, tým menej si dovoľujeme robiť veci, ktoré nevieme. Keď sme bývali malými dievčatkami a malými chlapcami, život bol dobrodružstvom a každý deň bol veľkou expedíciou na vlnách života. "

Tinku poznám veľmi dlho, odkedy začala jej cesta matky. Naše stretnutia sú pomerne zriedkavé a o to viac vidím jej premeny. Hlavne ten vnútorný rast, posun, s každým stretnutím jasne vidím novú dávku odvahy a ochoty žiť naplno seba a to, čo miluje.  Vnímam ju ako nesmierne vílovskú bytosť, jemnú, krehkú, no úžasne silnú a veselú. Asi nepoviem novinku, že vedie štúdio ŠANCA TANCA. Ja osobne jej vďačím za to,že mi v mojej kríze "hľadania sa" ukázala cestu kňažky.

Kde začala tvoja cesta knažky?


Moja cesta kňažky sa začala pred niekoľkými tisícročiami:-))). Hehe, ale vážne, mnohé ženy, ktoré vnímajú volanie Bohyne cítia, že pochádza z dávnych čias, kedy bola Bohyňa viac prítomná na Zemi a že je tu čas, kedy nás opäť volá, aby sme pomáhali pri prebúdzaní ženskej energie na Zemi. Moja cesta sa začala stretnutím s mojou učiteľkou Katinkou Soetens a cestami do Avalonu a na Krétu a tiež iniciáciou, zasvätením Bohyni Živene.
Pojem kňažkovanie je zaujímavý. Je to pre mňa veľmi prirodzené a znamená to najmä držať priestor a urobiť niečo posvätné z vecí navonok obyčajných. Rituály majú veľkú silu, o tom sa denno-denne presviedčam. Najradšej robím svadby-handfastingy a potom malé súkromné rituály na hocijakú tému a ešte rada pracujem v skupine žien, ktoré sa stretávajú pravidelne v ženskom kruhu a tiež rada pracujem so svojimi sestrami, kňažkami Živeny.


Už niekoľko rokov vedieš úspešné ženské kruhy. Aké boli tvoje začiatky a aké je to teraz? čo Ti to dáva? Čo ťa to učí a čo si naopak stratila na tejto ceste?


Ženské kruhy vediem asi od roku 2012. Cítim, že sa na nich veľmi veľa učím. Predtým som ich robila ako otvorený kruh, do ktorého mohla kedykoľvek vstúpiť nová žena a boli vo frekvencii každé dva týždne. Teraz pracujem s uzavretou skupinou žien, spolu prechádzame hlbokou transformačnou cestou posilnenia, krásy, lásky, nehy, otvorenosti a sesterstva. Svoju prácu milujem a vnímam ju ako poslanie, ktoré si vybrala moja duša. Čoraz menej pochybujem a čoraz viac dôverujem. Cítim, že to, čo sa naučíme žiť v ženskom kruhu, potom postupne prenášame do nášho každodenného života a rozširujeme na čoraz širší okruh ľudí a tak vznikajú iné vzťahy, plné pochopenia, prijatia, lásky a podpory!

Aký je Tvoj vzťah k Bohyni? Ako žiješ Jej Lásku a ako tento vzťah manifestuješ v denno-dennom živote?


Práve som cez víkend bola s dcérou v kine na rozprávke Vaiana. Je o tom, že kedysi dávno ukradol Bohyni srdce poloboh Maui a Zem potom začala chradnúť a strácať silu. Vaiana je dievčatko, ženská hrdinka, ktorá sa s veľkou odvahou vyberie cez oceán to srdce vrátiť Bohyni. Plakala som v kine od dojatia, že Bohyňa naozaj ožíva, že ju nájdeme už aj v mainstreamových príbehoch pre deti a ten odkaz je, že bez srdca sa nedá prežiť (a tiež patriarchát v takej forme, v akej ho poznáme, Zem dlho nevydrží). Bohyňa na konci naozaj ožije a potom ju vidíme, ako tvorí krajinu, ako sú jej krivky kopcami. Mágiu žijem každodenne. Nerobím rozdiel už medzitým, kto som na kruhoch a kto som inde. Práca s energiou a jemnohmotným svetom, modlitby, vykurovanie, čistenie, rituály sú súčasťou môjho každodenného života a života mojej rodiny. Prosím o vedenie a nechávam sa viesť. Dôverujem.


Čo pre teba znamená tanec?


Cez tanec cítime svoje telo. Tancom sa vieme spojiť so svojimi pocitmi a nechať ich cez seba pretiecť. My ženy tanec potrebujeme. To, čo robím na ženských kruhoch je akýsi mix všetkého, čomu som sa venovala, v čom sa cítim dobre a čomu verím: troch brušného tanca a práce s energiou panvy, trochu z Cesty podľa Brandon Bays, trochu starodávnych spomienok z minulých životov knažky, ktorá velebila Bohyňu tancom a mojou veľkou inšpiráciou je aj 5 rytmov Gabrielle Roth. Čím sme dospelejší, tým menej si dovoľujeme robiť veci, ktoré nevieme. Keď sme bývali malými dievčatkami a malými chlapcami, život bol dobrodružstvom a každý deň bol veľkou expedíciou na vlnách života. Učili sme sa chodiť a padali sme s úplnou bezstarostnosťou, s absolútnym vedomím, že opäť vstaneme a že je to celé jedno veľké dobrodružstvo.
Ako dospelí zrazu objavíme, v čom sme dobrí, v čom vynikáme a čo nám ide a len málokedy si dovolíme vystúpiť z tejto komfortnej zóny a naschvál robiť veci, v ktorých budeme nemehlá, na ktorých sa nám ostatní možno budú smiať alebo sú príliš mimo toho, za koho-čo sa pokladáme. Ani si nevšimneme, ako sami seba uzavrieme do zlatej klietky komfortnej zóny. Ale iste ste to už počuli veľakrát: život sa začína tam, kde končí tvoja komfortná zóna.
A tak je to aj s tancom. Časom sa zakonzervujeme v pohyboch, ktoré sú nám vlastné, ktoré sme si navykli robiť a v ktorých sa cítime dobre. Možno aj vieme, že tieto pohyby dobre vyzerajú. Ale to je ďalšia pasca, do ktorej sa chytíme. Naše telá s nami neustále komunikujú a dávajú nám rôzne signály. Naše energetické telá nepoznajú čas a priestor a vedia byť naraz na rôznych miestach a všetko naraz vnímať. Myseľ to žiadne nevie obsiahnuť. A tak keď si v pohybe a v tanci dovolíme prekonať svoju komfortnú zónu, začať sa napríklad hýbať tak, ako sme sa ešte nikdy nehýbali, robiť pohyby, ktoré sme si nedovolili, zmení sa cez naše fyzické telo aj náš vnútorný zápis a začneme rásť, energeticky sa rozširovať, von z tej klietky, v ktorej sme boli zavretí. Rastú nám krídla a začíname objavovať, kým všetkým môžeme byť, keď sa nepotrebujeme s niečím identifikovať alebo sa niečím onálepkovať. Pohybom môžeme preskúmať rôzne druhy energií, ktoré potom v živote môžeme používať podľa svojej potreby.

Tanec je cesta k slobode v tele!

Ďakujem z celého srdca za rozhovor, Zuzana Mališová, 5.12.2016, Bratislava