10.06.2017

Sila autenticity a múdrosti-Tanec vlčice

ilustratívny obrázok

Tanec Vlčice je tanec nášho vnútra, našej duše, volanie po slobode, sile, intuícii, múdrosti, sebeláske, hlboká túžba po spojení so sebou. Je to spojenie s prapodstatou ženy, ktorú každá z nás voláme ináč.

Marcelka Berith. Divoká. Jedinečná. Svoja. Jemná. Prirodzená. Silná. Krásna. Žena. A s ňou jej príbeh o Vlčici. O nej samej. Pozýva nás do tanca. Keď sa raz do neho ponoríte naplno, už nikdy nebudete ako predtým. Cítite to do morku kostí. Máte po celom tele zimomriavky. Ale idete do toho. Lebo inak sa vlastne už ďalej nedá. A Marcelka to vie...


Cudzie ženy. Plná miestnosť. Zbližujú sa zdieľaním. A už zrazu nie sú cudzie. Sú pozvané tancovať. A tak sa stretávajú v úvodnom tanci a ukazujú cez tanec ako sa majú a ako sa túžia mať. Miestnosť sa zaplnila nádhernou energiou ženského dávania a prijímania. Nie vždy je to veselé. Ale je to ozajstné. A to tu dnes ide. Ísť k sebe. Dovoliť to sama sebe. Ešte lepšie darovať si deň pre seba a byť v ňom skutočne sebou. Pri pohľade do očí hneď pochopíte, kto tu je dnes kvôli tomuto zámeru. Nasleduje postupné prepájanie sa so zemou. Cez kráčanie. Krásne, jednoduché a nesmierne účinné. Poviete si: Veď kráčame stále. Ale kráčame vedome, všímame si to, čo do toho dávame? Všímame si tu jednoduchosť toho ako sa naše chodilo dotýka zeme a bozkáva ju v láskyplnom spojení, vo večnosti života? Koľkí stáli pred nami na jej chrbte a koľkí na ňu stúpia po nás? Podstatné je AKO spravíme ten obyčajný jednoduchý ľudský krok. Intimita sa prehlbuje. Pohľady tiež. A prichádza otváranie sa a zatváranie. Často „vidím“ na ľuďoch, kde sú zavretí, kde zastali vo svojom vnútri a nevedia sa opäť otvoriť. Nikdy som s tým však nepracovala cez tanec a priznávam úplne otvorene, ani som nikdy nevidela toľko ľudí pokope, ktorí s tým začnú okamžite robiť, dýchať, vnímať, žiť, meniť. Dostali sme sa do veľkej hĺbky samých seba. Plávali sme na vlne vlastného rozkvitania lotosového kvetu. Otvoríš a zavrieš. Ukážeš sa a schováš. Trpíš a miluješ. Si a nie Si. Bytie a Nebytie. Láska a Bolesť. Bolesť, keď cez ňu nevidíme tú krásu okolo nás. V každej žene, ktorú som dnes stretla som ju videla. Videla som tú Bolesť a videla som tú veľkú nekonečnú Lásku.
V ktoromkoľvek momente tanca je všadeprítomná. Kto? No predsa Vlčica. Sedí a pozoruje Vás bedlivým pohľadom toho, kto vie. Vystrčí svoj drápik, keď idem okolo a aktivuje vo mne to, čo som ako tému dávno vytesnila. Jemne a láskavo, ale nástojčivo ma vracia do bodu autenticity. Hlbokého spojenia so sebou. Nechce nič. Len chvíľku byť s tým, čo sa nedá vydržať. S pocitom. S bolesťou. S miestom zranenia vo svojom tele. Ona tam stále je a pozoruje ma, či naozaj SOM. A ja naozaj SOM, lebo v jej prítomnosti je to potreba. Bedlivá zvieracia strážkyňa, ochrankyňa, priateľka. Bezpečne nás všetky priviedla k sebe a bola tam, aby sa pozrela ako ožívame a spájame sa so sebou. A krásnieme. A silnieme. A múdrieme. Ďakujem Ti Vlčica. Ďakujem Ti Marcelka Berith. Odchádzam domov celá, či skôr úplná. Vliala sa do mňa nová čistá energia, sila, ale aj jemnosť, ženskosť ale aj mužskosť. Proste úplnosť na všetkých úrovniach Bytia, ktoré zatiaľ poznám. A tak znova ĎAKUJEM.
Po dvoch týždňoch:
Čas beží. Život plynie. Ona zostáva v nás. Pohľad jej očí ukrytý hlboko vnútri prináša pokoj. A nahotu. Kamkoľvek sa obzriem, vnímam, že to ja som iná. Viac otvorená svetu. Viac vnímavá. Viac hlboká. Viac svoja. Nedá sa to zmeniť. Dá sa iba zabudnúť. A to nechcem. Pohľad jej očí je vo mne. V mojom pohľade. Jej sila silnie alebo slabne. Je to vec Voľby. A ja si vyberám Vlčicu. Úprimnosť. Ba aj emocionálnu Nahotu. Lebo žiť seba pravdivo je zrazu dôležitejšie ako čokoľvek iné. Ďakujem Ti Vlčica. Za všetko, čo prinášaš do môjho života. Už nepchám hlavu do piesku ako pštros, nech si to svet vybaví bezo mňa. Plynie s tým. V otvorenosti Srdca načúvam Vesmíru. Počujem ťa zavýjať. A idem s tým. S tým volaním. S poryvom mojej duše. Nedá sa už inak. Emocionálna nahota niekedy bolí. A možno nie ona. Ale to, čo ešte prinieslo ego. Ego, ktoré spieva svoju pieseň o tom “ako by to malo byť“. Vlčica sa nedá chytiť do jeho pasce. Zachytáva sa svojimi drápkami o myšlienky, ktoré som si privlastnila. A prišiel čas ich pustiť. Odovzdať v čistote svojho Srdca. A ísť ďalej. Povstať ako Fénix z popola. Z ničoho. Len z toho, čo v skutočnosti sme. Ďakujem Ti Vlčica. Ďakujem Marcelka Berith.

Zuzana Mališová, 19.3.2017, Bratislava, www.radost.sk