29.04.2018

Keď ľudskosť je cesta, nie cieľ

ilustratívny obrázok

Ivana Molnárová je krásna žena s hlbokými, múdrymi očami. Je v nich mäkkosť, láskavosť, aj zmysel pre pravidlá. Ivana je výkonná riaditeľka pracovného portálu Profesia a dnes Vám prináša jej vlastný príbeh.

Spolu s bratom Martinom, jej dvojičkou, sa narodila v Humennom. Navštevovala Gymnázium arm. generála Ludvika Svobodu, po skončení ktorého šla študovať do Bratislavy na Matematicko-fyzikálnu fakultu Univerzity Komenského. Už počas školy vypomáhala v rodinnej firme, kde nadobudla prvé pracovné skúsenosti. Vzdelanie úspešne zavŕšila magisterským diplomom a následne, po materskej dovolenke, nastúpila do historicky prvého pracovného portálu na Slovensku – Profesia. Od vedúcej obchodného, a neskôr aj pridruženého marketingového oddelenia, sa v roku 2010 posunula na pozíciu výkonnej riaditeľky, na ktorej pôsobí dodnes. O päť rokov na to ju týždenník TREND zaradil do renomovanej ankety Manažér roka 2015. Má dvoch synov a je vášnivá bežkyňa.

Chcela byť astronautkou

Ivana Molnárová na svojich prednáškach rada ľuďom pripomína, že ktorýkoľvek človek je výnimočný v tom, aký je a čo robí. Ona sama sa narodila ako jedna polovica silného dvojičkovského puta. S bratom Martinom majú spoločný dátum narodenia, avšak v živote sa uberali rôznymi smermi, ovplyvnili ich rozdielne situácie. „Vzorce správania samozrejme všetci preberáme od rodičov. Som rovnaký prípad. Aj tak si ale myslím, že sme každý jedinečná bytosť. Moji rodičia mi vždy boli vzorom. Podnikali a vedeli sa vynájsť aj v podmienkach, ktoré boli pre nich náročné. To ma asi najviac formovalo. Od malička ma učili pracovitosti,“ priznáva súčasná vrcholová manažérka rodičom ich podiel na tom, aká osobnosť z nej vyrástla.

Dospela veľmi rýchlo. Mama bola často chorá, otec v tom čase prechádzal jednotlivými ročníkmi na vysokej škole. Keď totiž začali s bratom chodiť do prvej triedy ZŠ, nastúpil do Košíc na diaľkové štúdium. Na otázku, či sa niekedy dostala do bodu, kedy si začala uvedomovať prechod od detských snov k realite, priznáva, že mladosťou veľmi rýchlo preplávala: „Keďže som z dvojčat, brala som vtedy zodpovednosť aj za brata. To obdobie nás s Martinom určite zomklo. Keď došlo na lámanie chleba, tak sme vždy držali spolu. Niekedy si hovorím, že som až nebola dieťaťom, ale takmer dospelá osoba.“

V mladosti ju formovalo okolie i samotní ľudia. Zastáva totiž teóriu, že každý deň sa môžeme naučiť niečo nové, každá situácia je pre nás lekcia a každý človek, ktorý nám vkročí do cesty, sa v istom ohľade stáva naším mentorom a učiteľom. A pritom ním môže byť aj malé dieťa, predavačka na trhovisku, bezdomovec, alebo šéfovia korporácií, s ktorými sa v práci dostáva do kontaktu. I na základnej škole sa objavili momenty, ktoré boli pre jej smerovanie signifikantné. Tón jej budúceho vysokoškolského štúdia napríklad nepriamo udal jej učiteľ matematiky: „V siedmej triede som mala konflikt s matematikárom. Vtedy som sa zaťala a povedala si, že ten predmet jednoducho musím ovládať. Zrazu som prelomila strach z čísel a začala som vidieť krásu prírodných vied.“

Fascinoval ju najmä vesmír, jeho zákony. Všetko okolo neho na ňu pôsobilo až záhadne. „Priťahovalo ma to natoľko, že som dokonca jedno obdobie túžila byť astronautkou. Od malička som ale mala slabý zrak, a teda som tušila, že by som skúšky nikdy neurobila. Práve preto som šla cestou matematicko-fyzikálnej fakulty,“ s úsmevom opisuje, prečo sa nakoniec rozhodla študovať pre dievča trochu netypický odbor na Univerzite Komenského v Bratislave.

V Profesii osobnostne i pracovne vyrástla

Počas celej vysokej školy pomáhala Ivana Molnárová rodičom v kvetinárstve, kde v najlepších rokoch existencie predajne zamestnávali aj 8 ľudí. Okrem brigád, počas ktorých si vyskúšala všeličo, prišla jej prvá vážna pracovná skúsenosť až po materskej dovolenke. „Mňa vždy akosi priťahoval obchod. Prešla som si viacerými pohovormi. Dokonca ma vzali do banky. No potom sa mi ozvali z Profesie a ja som ponuku prijala,“ približuje svoje začiatky v historicky prvom pracovnom portále na Slovensku.

Vtedy to bola maličká firma s príjemnou atmosférou sídliaca v rodinom dome, čo jej bolo sympatické. Oslovili ju cez databázu životopisov. Vraj jej pomohlo, že absolvovala práve „matfyz“, pretože aj ľudia, ktorí portál zakladali, mali skončenú rovnakú školu a chceli do tímu podobného človeka. „Po materskej som sa učila narábať s počítačom, keďže vtedy sa menili technológie. Zdokonaľovala som sa v angličtine. V tom období som bola úplne prvý človek, ktorý začal predávať služby Prefesie. Presviedčala som našich klientov, v čom je internet dobrý na vyhľadávanie ľudí, lebo dovtedy sa zverejňovali ponuky len cez inzeráty v novinách či na nástenkách úradov,“ spomína na úvodné dni v novom zamestnaní.

Profesia má aj vďaka pani Molnárovej zákazníkov, ktorí sú u nich už 16 rokov. Ako sama hovorí, získavali si ich hlavne zdĺhavou mravenčou prácou, systematickosťou a usilovnosťou. Za ten čas sa medzi nimi dokonca vytvorili hlboké priateľstvá. Bola teda prvou obchodníčkou spoločnosti. Postupne, s vývojom na trhu, ich ale potrebovali do firmy viac. Prirodzene teda začala riadiť obchodné oddelenie, ku ktorému sa neskôr pridružil aj marketing: „Učila som sa na vlastných chybách. Spätne, keď sa na to pozriem, tak si uvedomujem, že som pri riadení ľudí urobila mnoho prešľapov. Bola to ale dôležitá škola. Vďaka nej som tam, kde som.“

Cesta k pozícii vrcholovej manažérky

V roku 2010 sa rozhodol vtedajší výkonný riaditeľ spoločnosti odísť zo svojej pozície na tzv. „sabatikal“, čo je vlastne neplatené tvorivé voľno, kedy človek hľadá príležitosti na dobitie životnej energie. Vďaka dlhoročným skúsenostiam a tvrdej práci v spoločnosti sa Ivana Molnárová stala jasnou voľbou na obsadenie vedúcej stoličky. „Okamžite sa vo mne miešalo množstvo strachov, ktoré sa točili okolo rovnakých otázok. Zvládnem novú zodpovednosť? Aké to teraz bude? Šéf ma postupne začal zaškoľovať a na miesto vrcholovej manažérky pripravovať. Nepokoj vo mne ale stále pretrvával. Som dosť dobrá? Pýtala som sa sama seba. Avšak jeho presvedčenie, že som naozaj tá správna osoba, bolo jednoducho kľúčové. Povzbudil ma, a tak som sa do toho zahryzla,“ priznáva počiatočnú nervozitu.

Uvedomenie si sebahodnoty ženy je podľa Ivany Molnárovej veľmi dôležité, lebo každá jedna o sebe zvykneme pochybovať, či novú príležitosť zvládneme: „Aj keby sme mohli, nechceme ísť do vedúceho postavenia. Máme v hlave blok. Ja sama som sa musela zastaviť a porozmýšľať, čo sa mi môže stať, keď to skúsim. Prinajhoršom zlyhám a ukážem, že na to nemám. Ale potom by som si do konca života vyčítala, že som to neskúsila.“ Na začiatku mala strach z odsúdenia. Ešte si živo pamätá na obdobie, keď na ňu pozerali cez prsty, lebo ako matka vzala vrcholovú pozíciu.

Celková nálada Slovákov pri téme „úspešná pracujúca žena“ je z pohľadu súčasnej riaditeľky Profesie žiaľbohu málo prajná. Mamičkám, ktoré sa venujú nielen rodine, ale aj sebe, to dáva spoločnosť patrične pocítiť: „Pre mňa je dôležitá kvalita nášho vzťahu, a to, ako spolu trávime čas. Ak som s nimi 8 hodín a neustále pozerám do telefónu, riešim niečo iné, tak sa deťom vlastne nevenujem. Ak som s nimi hoci iba dve hodiny, kedy nemám so sebou mobil, reálne sa rozprávame, počúvam ich, patrí im sto percent toho času, deti zažívajú oveľa krajšie chvíle,“ vysvetľuje vrcholová manažérka svoj pohľad na problematiku. Stretáva totiž ženy, ktoré často bývajú doma frustrované, a to môže vyústiť do situácie, keď na svojho potomka zbytočne veľa kričia. Preto platí úslovie „spokojná matka znamená spokojné dieťa“.

Aká je Ivana Molnárová šéfka?

Na začiatku mal pracovný portál Profesia 4 až 5 zamestnancov, teraz ich má 130. Ako riaditeľka zažila veľa turbulentných období. Bola prítomná pri predaji firmy Fínom, čo dodnes považuje za podnetnú skúsenosť, keďže sa zapojila do prípravy potrebných dokumentov, zúčastnila sa vyjednávania s investorom. Ďalším zaujímavým, ale tiež náročným momentom, bola svetová kríza, ktorú v Spojených štátoch amerických odštartoval pád burzy: „V auguste 2008 vznikla na Slovensku situácia, kedy zamestnávatelia nedokázali nájsť kvalitných ľudí a začali sa po potenciálnych uchádzačoch o miesto obzerať v zahraničí.“ Pomery sa následne vôbec nezlepšovali, nastal pravý opak: „O dva mesiace neskôr sa okolnosti radikálne zmenili, keď počet pracovných ponúk prestal rásť a začal pokles, ktorý pretrvával ešte niekoľko rokov. Následkom toho sa v databáze životopisov množili žiadosti, dochádzalo k hromadným prepúšťaniam a z nedostatku ľudí bol zrazu nedostok práce. Profesia je vďaka unikátnej pozícii barometer trhu práce na Slovensku. Okamžite vieme, že sa v ekonomike niečo deje. Meriame všetko, aj keď niektoré dáta možno nikdy nepoužijeme.“

Z pozície šéfky problémy nevníma ako niečo neprekonateľné. Hľadá riešenia a prekážky prekračuje: „Chápem veci z ich svetlejšej stránky. Ak by som sa na nich pozerala len záporne či s odmietavým prístupom, nič by som neurobila. Nevzdávam sa.“ Ďalej priznáva, že nevie vybuchnúť a darí sa jej byť skôr vyrovnanou a pokojnou osobou: „Zobúdzam sa s pozitívnou náladou, teším sa ráno do práce. Ale samozrejme, že sa musím sústrediť aj na plnenie plánu. Očakáva sa odo mňa, že racionálne zhodnotím, čo je dôležité a odkontrolujem ako sa na tom pracuje.“ Je teda v zamestnaní pragmatik, skutočnosti racionalizuje, ale do prostredia Profesie vnáša aj svoju ženskú emotívnu stránku.

Na svojich zamestnancov sa snaží byť Ivana Molnárová čo najviac férová. Roky praxe ju naučili, že aj keď sú ľudia nahnevaní a hovoria niečo neprimeraným spôsobom, je potrebné bezprostredne vnímať, čo sa za týmto postojom môže skrývať. Najčastejšie je to vraj strach človeka, že stratí prácu, že v niečom sklame. „Na všetky okolnosti a zamestnancov sa chcem pozerať srdiečkom a pýtať sa, ako môžem pomôcť. Som žena líderka, teda dokážem vycítiť, čo stojí za negatívnym prístupom. Nevnímam ľudí ako tabuľky a čísla, ale ako bytosti s potrebami a starosťami. Niekto má choré dieťa, niekto nevie splatiť hypotéku, niekto je neistý vo vzťahu. Za každou situáciou v práci je najčastejšie práve takýto strach,“ približuje vlastnú optiku, cez ktorú nazerá na tím podriadených.

Prácu má rada práve kvôli ľuďom. Teší ju, že im pomáha rásť a rozvíjať sa, že pozoruje ich púť vedúcu k profesnému úspechu: „U nás sú niektorí zamestnanci už desať či pätnásť rokov. Keď vidím ako zo študenta, ktorý nám počas školy vypomáhal, je zrazu zrelý muž alebo zrelá žena, ktorá rozvíja svoje talenty, to je pre mňa najväčšie zadosťučinenie.“

Patrí medzi najlepších

V roku 2015 usporiadal týždenník TREND anketu, v ktorej hľadal slovenského top Manažéra roka. V 10. ročníku udeľovania titulu sa medzi desiatkou nominovaných ocitlo aj meno Ivany Molnárovej. Redakcia vyberala hlavne ľudí, ktorí za dané obdobie preukázali vysoké ľudské i morálne kvality, a práve tie ich predurčujú byť ozajstnými lídrami tímov. „Veľmi som sa tešila, lebo som bola jediná žena medzi deviatimi mužmi. Mám radosť, že si niekto výsledky mojej snahy všimol, ale nechcem to príliš prežívať,“ skromne hodnotí spomínaný úspech.

Ako jedna z najuznávanejších manažérok sa v podobných rebríčkoch objavuje celkom často. Viacero magazínov ju zaradilo aj medzi top ženy slovenského biznisu. Hoci obdobné ocenenia intenzívne nesleduje, chápe ich ako výbornú propagáciu pre značku firmy. Životné šťastie hľadá skôr v niečom inom: „Za úspech považujem, keď robím veci, ktoré ma bavia. Každý deň sa do kancelárie teším. Nejdem tam so stiahnutým žalúdkom, pretože mám okolo seba ľudí, ktorí ma rešpektujú, ktorých mám rada ako kolegov a priateľov.“

Ivana Molnárová v Profesii cíti, že robí niečo zmysluplné, čo prináša prospech pre spoločnosť. Podľa jej filozofie aj zametač lístia na ulici, ktorý sa usmieva na svet, môže byť bohatší ako ktorýkoľvek zámožný podnikateľ. V prílišnom lipnutí na materiálnych statkoch ako výsledkoch práce vidí skôr nešťastie toho konkrétneho človeka: „Nepovažujem za úspech mať drahé auto a veľký dom. Práve naopak. Poznám veľa manažérov, ktorí majú všetko a sú nespokojní, vyhoria, nevedia si sami pomôcť. Navštevujú psychológa, či dokonca psychiatra.“

Rada by kaučovala ženy

Pri svojej práci sa Humenčanka naučila dôverovať tomu, že príležitosti, ktoré sú nám predurčené, po ktorých túžime, samé prídu, ak ostaneme pozitívne naladení. Minulý rok si sama dala záväzok, že chce prednášať a pár mesiacov na to už stála v Izraeli pred ženami z Moldavska či Ukrajiny, ktoré pôsobia v treťom sektore. Reakcie boli nadšené a podobný scenár sa má zopakovať aj doma na Slovensku: „Tentokrát budú mojimi poslucháčkami ženy z tretieho sveta, najmä z Kene.“

Hlavne pri mladých ľuďoch vidí, že potrebujú v živote trochu postrčiť. V mnohých situáciách sú neistí, neveria si. Svoju budúcnosť si preto slovenská top manažérka vie predstaviť aj v koučovaní, ktorého cieľom je naštartovať potenciál človeka. „Všetci máme v sebe zakorenené, že si všímame len naše negatívne stránky. Keď chodím prednášať, učím ženy, že sme dokonalé také, aké sme, so všetkými svojimi chybami i prednosťami. Dôležité je, ako sa dokážeme na seba pozerať a rešpektovať práve tie slabé stránky, prípadne ich využiť v náš prospech,“ vysvetľuje a zároveň sa hlási k vlastným nedostatkom, na ktorých dlhé roky pracovala: „Ako mladá som sa urážala na spätnú väzbu až prišiel moment, kedy som ju začala chápať ako dar, ktorý mi má naozaj pomôcť posunúť sa ďalej. Dnes sa už nevyhováram, nesťažujem, ale beriem zodpovednosť za seba a svoje rozhodnutia. Toto učím kolegov a ľudí, ktorým prednášam.“

Ivana Molnárová sa považuje za analytický typ človeka, chvíľu si dokonca pripadala ako muž v sukni. V istom momente ale prišlo poznanie, že je potrebné ostať ženou so všetkými emóciami, empatiou, pochopením, trpezlivosťou a jemnosťou: „Vlastnosti charakteristické pre nežné pohlavie nie sú v biznise prekážkou. Vôbec neznižujú rešpekt, našu dôveryhodnosť. Práve naopak, keď ukážeme, že vieme, čo chceme, poznáme seba, tak sme oveľa silnejšie ako muži.“

Životný elán čerpá z behu

Medzi zamestnaním a voľnočasovými aktivitami sa snaží výkonná riaditeľka Profesie udržiavať balans. Niekedy si povinnosti nosievala domov, ale postupne sa naučila, že práca sa raz skončí a človek môže byť v okamihu niekde úplne inde. K vnútornej duševnej rovnováhe jej v čase, kedy to najviac potrebovala, pomohol hlavne beh. Hoci na základnej či strednej škole nenávidela utekať na dlhé trate, dnes dokáže vlastnými nohami preklenúť aj 20 kilometrov denne. „Je to super na vyčistenie hlavy. Skôr to vnímam ako meditáciu. Zrazu sa dostaví úplne iný pohľad na svet, keď strávim hodinu vonku na vzduchu,“ vyznáva sa zo svojej vášne. Od decembra minulého roka si dokonca zvykne trikrát do týždňa dobehnúť ráno z domu do práce, čo ju úžasne naladí na celý deň.

So zdravým pohybom začala až po štyridsiatke, keď na svojom tele pocítila spomalenie metabolizmu a priberanie. Mala všetko, aj napriek tomu so sebou nebola spokojná. Najprv vyskúšala cvičenie, no keď ju posilňovňa prestala baviť, presunula sa von. Beh jej dal to, čo potrebovala. Potvrdil jej, že mať cieľ, robiť veci s láskou, nie pre výkon, je nesmierne dôležité. „Endorfíny, pohodu a radosť. To si prenášam z behu do osobného a pracovného života. Chvíľu som mala obdobie, keď som príliš na seba tlačila a už som z toho nemala dobrý pocit. Z tohto dôvodu je podstatné nesústrediť sa na výsledky, ale na emócie, ktoré sa na nás valia na čerstvom vzduchu medzi stromami. Preto to milujem,“ konkretizuje.

Aj v rodnom Humennom má svoje obľúbené bežecké miesta: „Zbožňujem prírodu v okolí, neobjavenú krásu východu. Tá nedotknutosť bude raz pre ľudí veľmi zaujímavá.“ Pred zaťažujúcimi myšlienkami najradšej uteká na Hubkovej a potom hore po lesoch.


Ako na základe vlastného života definujete šťastie?

„V čase, keď deti dospievali a už ma čím ďalej, tým menej potrebovali, som si uvedomila, že si so svojím teraz už bývalým manželom nemám čo povedať. Partner ako keby zastal na istej úrovni a ja som sa posunula. Odhodlala som sa, pričom to bol dlhodobý proces, že odídem zo vzťahu, v ktorom nie som šťastná. Pre moje okolie to bolo nepredstaviteľné, zle to znášali rodičia. Povedala som si ale, že deti sú už dospelé a ja mám teraz právo na svoj život. Začala som si vážiť seba, dávať seba na prvé miesto. Ukázala som deťom, že aj keď sa v živote pomýlia, majú možnosť urobiť ďalšie rozhodnutie. A nemusia zostávať v nešťastí, keď sú nespokojní. Veľa sa so synmi o tom rozprávame. Dnes si myslím, že ma to rozhodnutie posilnilo, urobilo odolnejším človekom.“

Pre koho by mohol byť váš život inšpiráciou?

„Na prednáškach a fórach som zistila, že mnohé ženy sledujú moje kroky. Píšu mi, ako ich inšpirujem, čo je pre mňa záväzok. Zároveň cítim obrovskú dôveru, ktorú by som nerada sklamala. Preto sa nebojím rozprávať o tom, že som zmenila partnera, aby ľudia vedeli, že mám právo na súkromné rozhodnutia, ktoré neznížia moju kredibilitu. Práve naopak im chcem ukázať, že je dôležité počúvať svoje srdce. Od maminy, ktorá mala dve maličké deti, postupnou cestou, bez známostí, bez veľkej snahy, iba tou prácou, som išla dopredu. Naozaj som nikdy nesnívala, že raz budem riadiť nejakú firmu. Brala som život ako prichádzal. Samozrejme to nebolo vždy jednoduché. Zažila som aj preplakané noci, ťažké skúšky, konflikty. Ale veľa som sa naučila a spätne zistila, že to boli dôležité kroky.“

Čo vás čaká v najbližšom období?

„Veľmi ma baví vysvetľovať ženám aj mužom, aby sa nebáli byť sami sebou. Každý človek, ktorý ukáže svoju slabosť, je oveľa silnejší ako ten, čo predstiera. Tým, že som inšpiráciou, chcela by som aj naďalej ľudí viesť. Možno keď skončí moja úloha v Profesii, tak začnem intenzívnejšie prednášať. Veď i teraz pomáham mnohým tak, že ich nasmerujem v kariére. V tom cítim zmysel. Momentálne si tiež robím certifikát v zahraničí, aby som mohla koučovať ženy, nech sa naučia využívať ženskú energiu a nepotláčať ju.“


Rozhovor archiv, autorka Alexandra Havranová Varcholová