06.01.2018

Umenie Ticha

ilustratívny obrázok

Mirka Kasprzyka som videla prvýkrát, keď som mala sedemnásť rokov. Krátko po páde komunizmu u nás. Sedelo sa ešte aj na schodíkoch, sála žila úprimnou radosťou. Toľko moja spomienka. Po dlhom čase, 25 rokoch som Mirka znovu videla na MIMshow v Liptovskom Mikuláši. Deti mi sedeli na kolenách a smiali sa hneď ako ho zbadali. Nerobil nič, len ticho stál. Dlho som premýšľala, na čo tie deti vlastne reagujú. A prišlo mi to, esencia srdca a duše, úprimný záujem o publikum, radosť z Bytia.

Kedy si začal s pantomímou? Kto k nej priviedol Teba?
Najväčšia sranda, že tieto otázky boli už stokrát zodpovedané aj povedané. Nie som príklad toho, že niekto od malička niečo chcel, alebo prišiel nejaký veľký učiteľ, ktorý by ma viedol. Moja cesta bola „mimo“ všetkého a asi preto som mím (úsmev). Do dvadsiatich rokov som netušil, že sa dá hrať divadlo, že môžem ísť na javisko a robiť zmysluplné veci. Jediný pokus bol program v treťom ročníku na strednej škole, keď som videl v telke, ako chlap hral, ako sa žena ráno maľuje, oblieka a češe. Za mňou na pódiu bol nápis: Nejkrásnejší na světě je žena. V tom čase som bol športovo založený, ale pomerne chorľavý – alergia, riadna astma a neskutočné bolesti kolien. A keď som mal 20 rokov, tak som hral v Liptovskom Hrádku volejbal a kolená ma boleli tak, že sa nedalo ani hrať. A ostalo v mojom živote vákum – zrazu bolo prázdno, ktoré som nemal ako vyplniť. A v tom prázdne matka hovorí: “Hybaj pozrieť ochotníkov.“ A tak som šiel. Našťastie hrali komédiu. Zaujalo ma, že na divadle je veselo. Tak som sa bol párkrát pozrieť a keď bolo treba, tak som za niekoho zaskočil. A tak moja prvá rola bola, že som hral koňa v rozprávke. A ľudia sa smiali. Prvý kontakt taký poriadny s klasickým hovoreným divadlom, bola hra Solovič- Lasica- Satinský – Plné vrecká peňazí. Hral som postavu strážmajstra Pivoňku. S veselým predstavením sme potom prešli všetky významné festivaly – Scénickú žatvu, Palárikovu Rakovú, Jiráskov Hronov a vtedy som si uvedomil, že divadlo sa dá robiť aj za seba. Že si môžem urobiť vlastnú usmiatu výpoveď toho, čo chcem ja sám povedať svetu. S priateľom Vladom Hradeckým sme začali robiť improvizácie. Po pár mesiacoch sme mali dosť scénok na to, aby sme urobili vlastné dlhšie predstavenie. Pridali sa ďalší chalani z Liptovského Hrádku a zrazu sme hrali na prehliadke v Žiline. A od poroty na krajskej súťaži vtedy zaznelo: „Ty robíš pantomímu.“ A ja som vôbec netušil, čo to je. Časom som ostal na javisku sám a riešil som, čo ďalej. Čo s tou pantomímou, ktorú som si zamiloval. No nič. Vymýšľal som, improvizoval a tvoril s manželkou Tatianou nové predstavenia. Čo bolo treba učil som sa za pochodu a sám. Hej, tak som sa dáko stal samoukom.

Aká je teda Tvoja technika, Tvoj jedinečný spôsob hrania?
Silno som si predstavoval veci a ja som sa tým na chvíľku stal. Tá predstava bola taká silná, že divák to jednoducho pochopil, čítal. Ľudia tomu rozumeli, aj ma chápali. Keď som hral psa, stal som sa psom, prežíval som to ako naozaj. Nemám žiadne poriadne umelecké vzdelanie, napriek niekoľkým podstatným workshopom, ktoré som absolvoval.

Ako sa zmenilo publikum za ten čas, čo robíš pantomímu?
Nesmiem robiť staré vtipy. Odkazy na časy dávno minulé, už robiť nemôžem, ak v publiku nie sú Tí, ktorí to zažili. Ale to dopredu človek nikdy nevie. Nuž a fungujú odkazy na mobilné zariadenia a blbostičky z reklám...

Ako vyzerá Tvoja práca?
Som umelec v slobodnom povolaní od 1991 roku a to povolanie, práca poslanie je rôzne. Učím na konzervatóriách, robím dielne, workshopy, napr. milé Letavy a chodím na rôzne  fajné podujatia, festivaly, moderovačky, šaškovanie, reklamy, filmiky, šteky v seriáloch.

A kde sú Tvoje aktivity pre deti a mládež a prívržencov pantomímy? 
Nuž tam. Keď nerobím, či nezabávam za odmeny. Všade sa aktivity, aj vo mne. Štúdio pantomímy v Dome kultúry s nádejnými mladými umelcami. Pravidelné stretnutia s priateľmi Downíkmi, čo majú síce syndróm, ale sú úžasní, úprimní a nehrajú sa na nič. Či obľúbený letný divadelný tábor na Štiavnických Baniach, alebo festival PAN. Je jediný, najstarší a najväčší festival pantomímy na Slovensku. S Domom kultúry v Liptovskom Mikuláši a dobrými ľuďmi sa staráme každý rok cca o 500 ľudí, čo milujú pantomímu a majú srdce na dlani. Lebo cez dve desaťročia máme krásne festivalové motto: „Pantomíma je srdce na dlani.“ Nuž 24 rokov to robím. To je riadna kopa mlaďochov, životov a bulletinov. Pre mňa je toto život, patrí to ku mne, bez toho by som to nebol ja. Je to také moje - ďakujem.

Poďme k Tvojej práci s Downíkmi.
Je to práca, aj zábava. Také  obojstranné radostnenie, besnenie a učenie. Umenie im pomáha v bežnom živote a ja im pomáham prekonávať napríklad seba. Sme spolu zopár rokov raz do týždňa a vždy ma niečím prekvapia. Naučia sa pohyb, čo im nešiel, vymýšľajú pohyb, aj keď im nepredcvičujem. Nemajú to radi, ale už si zvykli a občas prekvapia. Sú veľmi veselí a zistili čo je smiešne a tak ma občas pozabávajú svojim humorom. Posúvame sa spoločne. Ja som hrdý na to, že Iva a chlapci sa sami prezlečú, uložia veci a hneď si ľahnú na javisko. Začíname uvolňovačkami, ako so všetkými čo učím. No a keď  maminy toto vidia, zoberú sa narýchlo kúpiť chlieb, alebo čo treba a idú preč. Prestanú kontrolovať svoje deti. Dôverujú mi, že budú so mnou v bezpečí. Toto je najväčší posun aký som dosiahol. Dôvera beťárov a ich mamín ma teší. No a my zatiaľ makáme. Je zaujímavé, že títo beťári chcú mať všetko pod kontrolou, ale uvoľnenie rúk, či nôh týmto deťom robí problém. Sú veľmi napnutí a boja sa uvoľniť, dôverovať. A dokonca aj veľmi neradi improvizujú. Radi urobia to, čo vidia, zahrajú to. Ale keď to majú vymyslieť, nejdú do toho. Istý čas som si kládol otázku, ako vidia a vnímajú oni nás, zdravých. Pýtal som sa aj ich mamín. Hm...Čo sme my pre nich?  Myslím, že je rovnako možné, že tieto deti majú za „iných“ nás, zvyšok sveta. Nás, čo si namýšľame, že sme zdraví, normálni. Minule sme sa bláznili a niekto z nich mal zmysel pre mieru väčší ako ja a šiel ma stopnúť vo vyvádzaní. A druhý sa k nemu nahol a počul som ako mu hovorí: „Nechaj ho, šťastný je.“ Nuž, čo viac sa dá k tejto mojej záľube povedať?

Čo Ti dáva práca s nimi?
Ako som povedal. Je to môj život. Neriešim. Buď žijem, alebo sa sústreďujem na riešenia. Je to tak. A neposudzovať.

A ako vnímaš súčasnú generáciu detí?
Priznám sa nerozumiem svetu. Nechápem priveľa vecí, ktoré hýbu ľuďmi a deťmi. Deti sa učia pozorovaním a opakovaním po nás. Nemôžu robiť iné ako vidia. To zrkadlenie, ale môže priniesť riadnu galibu. Za pochodu sa učím čo robiť a čo nerobiť, aby detváky fungovali a učili sa napríklad pantomímu, alebo sa slušne chovali a podobne. Keď mi zlyhali všetky možné nemožné postupy, prestal som ich používať. Začal som potom podvedome robiť to čo treba s nádejou, že ak ich zoberiem ako partnera a uvidia ako a čo žijem, pochopia. Alebo to začnú robiť tiež. Občas im treba pomôcť to je jasné, ale v konečnom dôsledku, ak zistia, že sa na nič nehrám a som normálny, tak skúsia ako sa to žije. A pre nedávnom sa objavil starý citát: Deti netreba vychovávať. Stačí sa slušne správať a oni Vás budú nasledovať, alebo sa pridajú.

Čo ťa viac napĺňa práca, či Tvoje voľnočasové a neplatené aktivity?
Obe polohy toho, čo robím ma napĺňajú. Nerozlišujem to a ani nad tým takto nerozmýšľam. Najväčšia odmena pre mňa sú usmiati ľudia, či vyškerení a nadšení malí ľudia. A na akciách? To je vtedy, keď prídem, zahrám, zabavím, porobím a príde ku mne človek a povie mi: „Zober si diár a poznač si -  príď o rok.“

Mirko, vydal si knihu „Šaškove príbehy...“ o čom je tento krok pre Teba? Z čoho  a ako Šaško vznikol?
Knižka je ďalšia voľnočasová aktivita  (veľký smiech).  Šaško ožil. Najprv som si myslel, že budem šermiar. Aj meč som mal vlastný, ale pochopil som, že nie som svojou podstatou bojovník. Keď som si pred niekoľkými rokmi dal spraviť kostým, pochopil som, že obdobie, v ktorom žili šaškovia, je mi veľmi blízke. Okrem toho som zistil, že je priveľa bojovníkov a málo srandy. Veď všetci len bojujú a nikto sa nebaví. (poznámka autorky: je táto doba v mainstreame v niečom iná?). A taký hradný Šaško musel vedieť kadejako zabaviť Kráľa. Možno keď bolo rečí dosť musel zabávať bez slova. A na to sa dá využiť to, čo mi ide fajne – pohyb a pantomíma. Šaškovia vedeli telom robiť rôzne veci a Šašo mohol parodovať kráľa aj veľmožov. A pomedzi to, čo bolo náplňou práce na šermovačkách, bolo zrazu treba aj moderovať a Šaško sa tak okrem pantomimických etud dostal aj k slovu. Šašovský život vo mne ožil a začal sa pýtať von. Keď som robil šermovačky na Červenom kameni s Havranmi, Žoldniermi z Bratislavy a Trnavskými žoldniermi, tak to moderovanie a tieto súvisiace aktivity prebudili dušu Šaška. No a potom niekde sedíš a len Ti ide hlava, fantázia, predstavivosť. A tak sa udeje, že sedíš a vidíš zrazu Šaška ako sedí na hrade, hompáľa nohami a vedľa neho sedí Smrť a spolu si debatujú. Proste absurdné scény. A tak som po čase opäť stál na nejakom hrade ako Šašo, moderujem ako Šašo, a potom prišla chvíľa – a hlavou mi ide - Čo by teraz povedal Šaško?

Potom sme sa v rozhovore snažili spolu s Mirkom pomenovať, o čom vlastne je knižka.  A prišli sme na to, že by sa dala charakterizovať aj takto, Mirkovými slovami: „Pomedzi to trieskanie a zabávanie, občas niečo múdre poviem… No a tie veselosti i múdrosti som zapísal a k fotkám došteluval.“ Takže ak Vás zaujíma postava Šaška a jeho obrázky i múdrosti, kontaktujte Mirka, knižku predáva sám. Dostupný je najmä na fasabúku (www.facebook.com)

Čo bol popud, prečo si knižku vlastne vydal?
Kamarát ekonomicky založený sa ma pýtal, prečo som ju vydal? Pátrali sme spolu, po mojom motíve. Prišiel som na to, že to neviem, jednoducho sa to tak nejako stalo. Tak som to jednoducho spravil. Uchopiť, pochopiť, zažiť a ožiť. Až keď som sa stal tým Šaškom a stretol by som sa s pánom Bohom, tak by som sa pýtal. A to je to, čo je v tej knižke.

Mim šou. Improvizácia a etudy na aktuálne témy, ktoré je možné posledný štvrtok v mesiaci vidieť v bábkovej sále Domu Kultúry v Liptovskom Mikuláši. Robíš ju už 17 rokov. Ako vnímaš  tento svoj projekt?
Niekedy mám problém, čo hrať. V živote je toľko negatív, že je ťažké postaviť etudy na niečom pozitívnom. Pretože to, čo chceš hrať na javisku, je aj o tom, že vstupuješ ľuďom do vnímania. Tým, že som prešiel kurzami odblokovania stresu, rozumiem veľa veciam. Rozumiem, na čo sú nám ľuďom choroby, nehody a veci podobné. Ibaže odblokovanie stresu nerobí veľa ľudí. Takže je potreba nájsť všeobecné a podľa možnosti pozitívne veci, na ktorých môžeme postaviť srandu tak, aby to v nás neovokovalo smútok, žiaľ. A tak všeobecne - hrám, pokiaľ bude komu hrať. A čo je najkrajšie? Stále sa nájde dosť ľudí na Liptove, pre ktorých na to radostné javisko, budem každý mesiac liezť a do roztrhania tela zabávať.

Inšpirácia. Ako to s ňou máš Ty?
Život sám a niekedy jej pomáham. Niekedy v improvizáciách používam veci z etud, alebo si niečo zaujímavé prečítam, či nájdem v pesničkách. Ono to do suda kvapká stále a raz sa to z toho suda vyleje. Snažím sa žiť s otvorenými očami, srdcom a dušou a potom sa to cezo mňa transformuje do pantomímy. Dôležité je, aby to v živote vibrovalo, chcelo sa smiať, zabavilo ľudí. Vždy som sa snažil na javisku dostať ľudí do veselosti.

Máš aj Ty v živote obdobia ticha?
Uvedomil som si, že posledné obdobie mám veľmi ticho rádio v aute, doma často ani nepúšťam hudbu. A potom človek vníma naplno život okolo seba – bytovku (úsmev). V lese síce nie je ticho, no mám rád lesné ticho. Čudujem sa ľuďom, ktorí chodia do lesa so slúchadlami. A čím menej počúvam reprodukované veci, o to viac si užívam živých muzikantov v divadle, opere, alebo činohre.

Ako to máš s Univerzom, či Bohmi a Bohyňami?
Som hľadajúci, či skôr snažím sa zorientovať. Je tak veľa informácií, tak protichodných, nefungujúcich a hrajúcich sa na niečo. A tak zbieram stále informácie a snažím sa v tom čo najlepšie zorientovať. Som otvorený čomukoľvek, čo mi pomôže urobiť lepší a krajší život sebe a čo môžem odovzdať ďalej. Používam bežne v živote metódou Tri v jednom (www.3in1concepts.us ), absolvoval som stretnutie so shaolinským mníchom, ktorý mi ukázal ako správne dýchať, používam cvičenia jedného pána, ktoré fungujú vynikajúco na telesnej úrovni.
Snažím sa uchopiť, pochopiť a zažiť a porozumieť. Pretože často sa sám stretávam s tým, že ma ľudia chápu, ale nerozumejú mi. A čo je horšie, prestávam čím ďalej, ako som už povedal, tým viac rozumieť ja svetu. Čo sledujem okolo je des a hrôza. Preto sa možno držím svojho poslania, aby som ľuďom rozradostnil to, čo žijú.

Mirko, ak môžeš, povedz nám o stretnutí s Univerzom, ktoré ťa ovplyvnilo v Tvojom živote?
Bola to nehoda. V roku 2009 som skončil na diaľnici po aquaplaningu v 120 km/h s autom na streche a vyšiel som z neho celý, bez zranenia. Hasiči, čo prišli k nehode sa ponáhľali k vraku a spolu sme hľadali šoféra. Hasiči si mysleli, že to neprežil. Potešilo ich, že som stál vedľa nich a pomáhal hľadať seba. Odvtedy som tu za odmenu. Plne si to uvedomujem. Dostal som vtedy svoj ďalší život darom.

Keby bola tá možnosť, čo by si Ty dal do nového desatora?
Keď sme tvorivo hľadali námet na záverečnú produkciu pantomímy na Letavách (Letný tábor výtvarníkov, divadelníkov a mladých umelcov - http://www.letavy.sk )Jedna z vecí, ktorú sme spoločne pomenovávali, bolo desatoro. Ale keby sa robilo teraz nové desatoro, keby bola taká možnosť – pýtal som sa ľudí – čo by tam určite malo byť?  Práve naše nové desatoro, ktoré by sme chceli ako ľudia mať. A pre mňa by to bolo aj napríklad toto: Cti Matku Zem svoju. Cti Otca Vesmír svoj. K Zemi sa chováme ako siroty, ako veľmi nevychované deti. Akoby sme nemali korene, akoby sme boli z ľuftu, bez ukotvenia.

12.9.2017, Zo srdiečka ďakujem za rozhovor a množstvo úžasných posolstiev. Zuzana Mališová

Viac o Miroslavovi Kasprzkovi nájdete aj tu:

www.kasprzyk.sk

www.festivalpan.sk