18.04.2016

Telepatia u nás doma

Je to krátky výber z mojej knižky Deti nás učia a liečia, ktorú si môžete kúpiť u mňa na stránke, ale aj na www.martinus.sk a v sieti Pantha Rei.

Telepatia u nás doma - časť prvá

Telepatia je komunikácia ako každá iná. Jeden človek vysiela svoje signály, iní ich prijímajú s väčším, či menším šumom a prekážkami, ktoré bránia dorozumievaniu sa. Dorozumievanie sa deje priamo mozgom. Jednoducho si niečo myslíte, čo je v súlade s vaším emocionálnym nastavením a túto zmes myšlienok a pocitov vysielate svetu. Na druhej strane sú príjemcovia signálu, ktorí sú viac, či menej naladení na Vás a Vaše emocionálno-myšlienkové vysielanie.
Každopádne, jednou z normálnych funkcií nášho mozgu je aj telepatia. Mnohí na ňu veria, iní ju zaznávajú. Čo je veľká škoda. Keď si raz povieme, že niečo neexistuje, nájdeme si tisíc logických vysvetlení, prečo sa veci dejú. Mne sa omnoho jednoduchšie zdá akceptovať existenciu telepatie. Všímať si ju a rozvíjať ju u seba a hlavne - nepotláčať ju u svojich detí a pozorne si všímať jej prejavy. Uvádzam pár príkladov so svojimi synmi a s inými deťmi, ktoré sa v mojej prítomnosti neboja prirodzene sa prejavovať a správať.

Môj syn Jakubko
Keď bol Jakubko malý, jeho vzorom a príkladom bol Miško. Bolo to dosť zložité, lebo Miško je mentálne na úrovni asi ročného dieťaťa. Veľa vecí opakoval po nás dospelých a po malých kamošoch. K Miškovi však vždy pristupoval trošku bázlivo a vždy sa na neho pozorne zahľadel. Nikdy sa nepýtal, prečo Miško robí niektoré veci: stereotypné správanie ako kyvkanie sa, opakovanie tej istej slabiky, búchanie hračiek o seba.
Akoby zázrakom však vedel odlíšiť, čo má a čo nemá opakovať.  Jedného dňa sme sa niekam chystali. Zrazu sa na mňa Jakubko vážne pozrel a povedal mi: „Maminka, neobliekaj Miškovi toto tričko. Nemá ho rád.“ Pozerala som sa na neho prekvapene a s otázkou: „Ako to vieš?“ Kubko na mňa pozrel a odvetil: „Miško mi povedal.“ Žasla som ďalej: „Ako Ti to povedal?“ Jakubko sa na mňa zahľadel akoby zhľadúval slová a odpovedal mi jednoducho: „Myšlienkami.“ Od toho okamihu som naplno vedela a vnímala, že je niečo viac a že to viac nemusím považovať za to, že mám doma iné dieťa. Zmenila som to na: Mám doma deti, ktoré vedia používať telepatiu a ja sa to naučím tiež.
S Jakubkom ma intuícia a telepatia dostala aj nedávno. Boli sme v parku. Povedala som malúšikom, že ideme domov. Jakubko behal kúsok vyššie od nás, započul to a išiel smerom domov. Ibaže my sme ho nevideli a on neprišiel a nepovedal, že ide napred. Ja som si ho nevšimla. Volali sme na neho. Čakali sme na neho.
Zrazu mi došlo, že už šiel pred nami, tak sme šli na začiatok parku. Veselo tam na nás mával. Mnou prebehla vlna zlosti. A to, čo hovorili mne. Nikto nemôže vedieť, čo máš Ty v hlave! Keď máš nejaký úmysel, musíš to povedať pred tým, než to spravíš! Spomenula som si aj na nepríjemnosti, ktoré som kvôli tomu mala, že som to ja svojim dospelákom povedala myšlienkami...
A tak som sa rozhodla byť iná dospeláčka. Zlosť som premenila na úsmev. A skúsila som Jakubkovi vysvetliť, že niekedy treba svoje úmysly ako utekať napred aj oznámiť, aby sa ostatní nebáli. Keď na Vás totiž vysielajú myšlienky a aj treba fyzicky dávať pozor na dve malé deti, jednoducho nemusím všetky informácie pre mňa „zachytiť“ a správne vyhodnotiť.

No a boli sme v inom parku aj nedávno. Ja som tlačila kočík so spiacim Šimonkom a manžel tlačil invalidný vozík s Miškom. Tento park bol ale potvora kruhový...Chlapci utekali pred nami k východu z parku a my sme si mysleli, že sa stretneme pri východe. Tam nás ale nikto nečakal... Tak  som sa nacítila a videla som obrázok – obaja naháňajú pávy. Pávy ale boli presne na opačnej strane kruhu. Tak sme sa s mužom rozdelili. On išiel po nezbedníkov, ja som ostala čakať pri východe, ak by nás náhodou dobehli. Ako mi muž povedal, obaja boli tak zainteresovaní naháňaním pávov, že sme im nechýbali. Kým predchádzajúca situácia bola plná stresu, tak táto situácia mi priniesla mier a informáciu – su tam a robia toto. Bolo to príjemné a poďakovala som svojim schopnostiam.

Podobne ma navštevujú informácie hlavne ráno. Je to akoby prišla odpoveď na otázku, čo ma cez deň čaká. A tak si spomínam na situáciu, keď bol Šimonko malý: A my sme v šatke a s Matejkom za ruku chodili po Jakubka do školy. Prišiel ku mne obrázok ako stojím pred školou a dvíham telefón od kuriéra. Zvláštne, pomyslela som si. Cez deň som na to úplne zabudla. A situácia sa odohrala presne takto. Našťastie to máme do školy 10 minút a kuriér mohol zatiaľ vybaviť iný vchod. Keby som nebola zabudla, mohla som situáciu vyhodnotiť aj tak, že by som počkala a nikam nešla. Takže oplatí sa občas poslúchnuť aj svoje obrázkové správy. Tieto sa zvyčajne nazývajú jasnozrivosťou. Treba však dodať, že túto schopnosť máme, aby sme dostávali a vyhodnocovali informácie z tohto kanála pre svoj život. Nie je to funkcia na ohurovanie druhých a mám v sebe veľký rešpekt pred touto vzácnou schopnosťou.

Môj syn Matej a jeho telepatia
Sedela som s pár mesačným Šimonkom na posteli a medzi nohami som mala nočník. Na ňom Šimonka. Snažila som sa rýchlo pomôcť tlačiacemu Šimimu. Kakáme. Lenže som si nepripravila pomôcky. Kam ho asi tak položím? Uvažujem ako dočiahnem z úložného košíka nepremokavú podložku. Zrazu sa medzi dverami zjaví Matejko. Príde ku košu a vytiahne ho. Sú v ňom hračky – asi si po nejakú prišiel. Ale nie... Pozrie dnu. Zasunie. Príde k druhému košu, vytiahne ho a bez slova vyberie nepremokavú podložku. Bez slova mi ju podá a odíde z izby. Pochopila som len toľko, že ja alebo Šimonko sme požiadali o pomoc. Prišla. Mala dve nohy, úžasnú telepatiu a nádherný úsmev. A volá sa Matejko.

Na stolíku som mala do polovice plný hrnček s kávou. Kojila som Šimonka a preletelo mi hlavou, že by som sa napila. Radšej, aby ho Matej náhodou neprevrátil. Stál tak hlúpo na kraji stolíka. Matejko si existenciu rohov všíma veľmi zriedkavo... Matejko znenazdania pricupital, pozrel sa na mňa a podal mi hrnček s kávou. Vďačne som ju vypila. Dilema so smädom aj s rozliatím sa skončila. A ostalo mi len jasné vedomie toho, aké vnímavé dieťa je Matejko. Ozajstný dar.

Uspávala som Šimonka a Matejka. Jednou rukou som držala fľašu Šimonkovi, druhou hladkala Matejka po vláskoch. Má ich také jemné, kučeravé. Šimonkova dečka ležala až za Matejkom. Teraz ju nedočiahnem. Matejko opäť vytušil, čo treba a podával mi dečku. Povedal len „hm“ a ja vrúcne „ďakujem“. Vždy  ma jeho telepatia prekvapí.

Táto príhoda sa stala, keď mal Šimonko 11 mesiacov. Cez obed krátko spinkával s mliečkom v posteli, v spálni. Vždy sme si zavreli dvere a poprosila som Matejka, aby sa chvíľku sám pohral. Matejko však trielil pred samotné dvere, s krikom: Maaamííí. Pred dverami sa zastavil a tíško povedal: Mami treba mi cikať. V myšlienkach som mu povedala: Počkaj ma chvíľku. Porozumel. Počkal. A nepocikal sa.

Šimonko síce odmieta cikať no telepaticky funguje perfektne. Minule som mu dala dva surové zemiačiky, každý do jednej ruky. Moje deti milujú hryzkať surové zemiaky. Matejko bol v izbe, no napadlo ma vyslať myšlienku – Zanes aj Matejkovi. A Šimonko sa vrátil už len s jedným zemiačikom. Automaticky našiel bračeka a zemiačik mu dal.

Skúšala som Šimonkovo porozumenie aj častejšie,a to obrázkami. Držala som ho na rukách a predstavila som si detskú drevenú skladačku, ktorú Šimonko rád skúša skladať. Čosi ako puzzle, obrázkov je 9, vo formáte 3x3 (tri stĺpce a tri riadky) a každá skladačka sú dva obdĺžniky, ktoré patria k sebe. Potom som ho pustila na zem a Šimonko bezpečne odcupital ku poličke, kde je skladačka odložená a naťahoval sa rúčkami hore. Šla som za ním a bezpečne som vedela, že ma pochopil.

Najstarší Miško má na zemi v obývačke škatuľu s hračkami. Zvyčajne sa ráno nehrá a hračky až do jeho príchodu z DSS (Domov sociálnych služieb) ležia pokojne v krabici. Ráno som si šla spraviť kávu a snáď všetky hračky boli doslova rozmetané po zemi v obývačke. Prekračujúc ich som s nevôľou šla spraviť kávu za stenu, ktorá oddeľuje kuchyňu od obývačky. Zapla som kávovar a zrazu počujem ukladanie hračiek do krabice. Ani nie 2-ročný Matejko ich ešte v pyžamku zbieral a hádzal dnu. Málokto si vie predstaviť moju radosť – ako z jeho schopností dovtípiť sa, tak aj z toho, že som zasa nemusela po štyroch zbierať ja...

Takže takto to pre dvomi rokmi vyzeralo u nás doma. Minule som čítala článok, že ak niektoré neurónové spojenia neprestaneme aktivovať a stále ich od narodenia udržujeme aktívne, mohli by sme ovládať omnoho viac "vecí". Nebolo tam síce napísané aj telepatiu, intuíciu a jasnozrivosť, ale toto som si tam "doplnila ako prvé".