27.04.2016

Telepatia u nás doma - časť druhá

Je to krátky výber z mojej knižky Deti nás učia a liečia, ktorú si môžete kúpiť u mňa na stránke, ale aj na www.martinus.sk a v sieti Pantha Rei.

Telepatia u nás doma - časť druhá

Telepatia ani intuícia sa nepýta. U niekoho ostala zachovaná, niekto ju musí prácne rozvíjať. Posúvam Vám ďaľšie moju skúsenosti, aj prešľapy...

Janko
Vždy keď som ho stretla vyzeral na štvorročného chlapčeka veľmi, veľmi vážne. Raz som sa ho chcela spýtať ako sa má. Zaujímalo ma totiž, čo sa za tak vážnym výrazom skrýva. Pozrel na mňa a bez toho aby som vyslovila svoju otázku mi odpovedal: „Prepáč, teraz sa ponáhľam“. A trielil preč. Ostala som s otvorenými ústami. Odvtedy sa to ešte párkrát zopakovalo, že odpovedal na to, čo som ani len nevyslovila! No odkedy chodí do školy, čaká, kým sú otázky vyslovené. Akurát teraz rozmýšľam, či nás škola učí alebo odnaúča....

Helenka a Matejko
Mama Helenka hľadá svoju druhú papuču. Chodí po byte a dumá. Zrazu jej však jej jeden a polročný adoptovaný syn Matejko „stratenú“ papuču podáva. Helenka mi o svojom zážitku napísala. Jej vtedajším presvedčením bolo, že je úlohou nás dospelých vtiahnuť deti do nášho sveta a učiť ich nášmu spôsobu komunikácie. Spomínam si, že už vtedy som mala v sebe otázku: A prečo nepoužívať tento detský funkčný spôsob komunikácie? Prečo si neprinavrátiť svoje, možno už zabudnuté schopnosti? A samozrejme som rozmýšľala aj nad tým, že moje deti fungujú telepaticky úplne perfektne a prirodzene. Nikdy som si však netrúfla odpovedať na jednoduchú otázku: Nakoľko som schopná ja vnímať ich myšlienky, naladenia, túžby?

Odpoveď prichádzala postupne a skúsenosti sa zlepšujú úmerne počtu vynosených a porodených detí. Teší ma však niečo iné. Už sa necítim “sama“. S Helenkou sme sa nedávno stretli a ja som sa jej spýtala na intuíciu a telepatiu bez okolkov, či si spomína na našu mailovú komunikáciu. Helenka odpovedala: „nespomínam si, bolo to však v čase, keď som ešte bola zaseknutá...“ Tak sme si písali znova. Do Helenkinho života pribudlo necelý rok po adopcii tehotenstvo a vlastná dcérka. Napísala mi toto: „...Otehotnenie nebolo plánované. Predchádzala mu intenzívna spolupráca s fyzioterapeutkou a ďalšie prírodné terapie, s cieľom prekonať zdravotné problémy, ktoré komplikovali starostlivosť o synčeka, uzdraviť sa a byť dobrou, silnou a vyrovnanou mamou. “
A na tému intuície a telepatie napísala toto:
„...Je úlohou nás dospelých snažiť sa porozumieť potrebám a spôsobu komunikácie dieťaťa, a zároveň im postupne približovať spôsob uvažovania, komunikácie a pravidlá fungovania sveta dospelých. Popritom má však aj rodič jedinečnú príležitosť obohatiť svoj spôsob uvažovania a komunikácie, naučiť sa väčšej citlivosti, empatii (či telepatii) a zapracovať na odstránení vlastných chýb, ktoré mu jeho dieťa bezprostredne "zrkadlí".“

Môj manžel
Podobne ako moje deti som si po čase začala uvedomovať myšlienky, ktoré mi prebleskujú hlavou. Prebleskujú je správne slovo, pretože je niekedy ťažké ich zachytiť. Fajn stav – úplne čistá a vnímavá hlava, je napríklad ráno po prebudení.
Raz ráno som ešte kojila malého Šimonka a môj manžel sa ma prišiel pýtať, akú kávu chcem. Keďže máme kávovar, odpovedala som mu len druh kávy. Až potom ma napadlo, že dnes by som si dala kávu dopoly hrnčeka a asi centimeter mlieka. Nepijem takú kávu vždy. Avšak mohla som ostať pokojná. Moja informácia presne “našla“ príjemcu. Manžel spravil kávu presne ako ma “napadlo“ a prišiel mi to aj povedať. Smiala som sa, pretože som si uvedomila, že dnes som to bola ja, kto vyslal túto “požiadavku“. No a moja prosba sa splnila.

Uvedomujem si, že sú aj dlhodobejšie stavy naklonené na používanie telepatie. Určite medzi ne patrí tehotenstvo a cca rok, kým drobček vyrastie. Uvedomujem si, že neskôr sa táto schopnosť množstvom aktivít, ale aj množstvom podnetov pre dieťa, ale aj pre matku akoby vytráca tým, že sme príliš vtiahnutí do vonkajšieho sveta. Preto mám veľmi rada dni, ktoré nie sú pohltené činnosťami a mám čas byť v sebe, nie príliš orientovaná na vonkajší svet. Toto je asi jedna z podmienok uvedomovania si a rozvíjania tejto intuitívnej a telepatickej komunikácie pre mňa. A mám pocit, že aj pre ostatných.

Aby som teda bola férová napíšem aj o mojich preklepoch používania telepatie. Stáva sa mi, že nie vždy domyslím, čo zo mňa práve vychádza. Boli sme s malým Šimonkom na balkóne a on mal v ručičke malú hračku z kinder vajíčka. Pristúpil k medzierke medzi naším a susedovým balkónom a šmaril hračku von z balkóna. Ibaže nebola jeho. Matejko srdcervúco plakal. Tak sme otvorili druhé vajíčko a Matejko si nadšene obzeral novú hračku. Ja som úplne mimovoľne pozrela na obal z vajíčka a napadlo ma: „toto môžeš zahadzovať“. Nahlas som síce nepovedala ani slovo, ba dokonca ani to, že „toto môžeš zahadzovať do koša“ (kam by ma logika, či slušnosť zaviedla...). No a malý Šimonko nezaváhal ani pol sekundy, schmatol obal z vajíčka a už bol vyhodený von z balkóna... Takže si veľmi uvedomujem, že takáto komunikácia z nás ide von automaticky a niekedy bez hranej slušnosti, či logickosti, či čohokoľvek, proste sa to deje. Či už si to uvedomujeme alebo nie.

Čo ma možno na telepatii najviac zaráža, že ja osobne som si nie vždy presne vedomá toho, ČO telepaticky vysielam. Ani náhodou však nepochybujem o tom, že vysielam. Rovnako, nie vždy presne viem, čo a hlavne od koho prijímam. Lepšie rozumiem prijímaniu nie v slovnej rovine, ale v rovine emócií, ktoré mi prídu od osoby, s ktorou sa rozprávam, alebo na ktorú sa naladím. Toto znie možno čudne, no bežne podľa pocitu rozlišujem, kto mi volá a v akom pocitovom rozpoložení. Nemusím sa pozerať na telefón.
Nepochybujem o tom, že deti presne vedia, čo vysielajú aj čo a od koho prijímajú. Stačí si ich všímať. Sú rýchle, jasné a zrozumiteľné. A ešte treba dodať jednu podstatnú vetu – telepatia ani intuícia nefungujú v strese...

Nám dospelákom bránia rôzne šumy v tom, aby sme takto plnohodnotne komunikovali. Asi najdôležitejšie je, že ak ma doma dlhodobo učili, že takto sa nekomunikuje, nereagovali na mňa ako na dieťa, tak som túto vlastnosť v sebe načisto spochybnila a potlačila. Ak Vás doma trestali, karhali, kričali na Vás za Váš prirodzený prejav, čo urobíte, keď to nechcete znovu zažívať? Nuž prestanete sa takto prirodzene prejavovať a učíte sa dospeláckej “logike“.
Ďalším šumom sú presvedčenia okolia. Keď nikto v okolí “neverí“ na telepatiu, ani to nie je medzi mamičkami na piesku “in“, tak máte problém. Niet toho, s kým by ste sa porozprávali, ujasnili si seba a svoje pozorovania, či pochybnosti...A tak niekedy zavrieme dvere vlastným schopnostiam my sami. Veď každý túžime niekam patriť a často prijmeme presvedčenia okolia za svoje vlastné. Prečo? Aby nás prijali medzi seba. Veď kto by chcel byť sám?
Napadli ma ešte šumy ako televízia a rádio, internet, mobil, hluk z mesta, sústredenie sa na viac ako tú činnosť, ktorú práve robím. Je naozaj mnoho ľudí, ktorí dobre robia len jednu vec naraz. Ja k nim určite patrím. Odkedy sa nesnažím robiť naraz veľa vecí, cítim sa lepšie. Jasnejšie vyjadrujem svoje potreby nálady, emócie, túžby. Aj ich lepšie vo vnútri rozoznávam.
Viem, že sú ľudia, ktorí schopnosti ako sú intuícia a telepatia používajú naplno a nezamýšľajú sa nad tým. Funguje to a hotovo! Sú aj takí, ktorí tvrdia presný opak. A medzitým je hromada ľudí, ktorí sú niekde medzitým a možno by sa radi pohli k rozvíjaniu vlastných schopností. Možno najlepšou odpoveďou, ktorú na rozvíjanie týchto schopností mám je: Môžeme sa predsa učiť od svojich detí. Materská dovolenka je veľmi špeciálny dar času, ktorý môžeme tráviť so svojimi deťmi a učiť sa.A byť aj samé so sebou, čo je možno ešte ťažšie.