18.12.2016

Odovzdanie sa Bohyni

Cesta novodobej kňažky zvyčajne začína výcvikom a procesom iniciácie, čo je vlastne začiatok služby pre Bohyňu. To, čo však mnohé ženy cítia omnoho skôr je volanie. Volanie Bohyne, či hlas vlastnej duše? Niečo, čo si pýta pozornosť a čo je potrebné nasledovať.

Kathy Jones (avalonská kňažka) raz povedala:Emócie sa potrebujú prejaviť, myseľ potrebuje ticho a duša potrebuje vládnuť. A tak mnohí nasledujeme hlas duše a dosť často nevieme "prečo" robíme v živote tie veci, ktoré robíme. Jednoducho musíme. Mierou úspechu prestáva byť, čo sme dosiahli, ale niečo omnoho jednoduchšie, či sme šťastní.

Vyrastala som v hore a milovala som les. vždy som mala pocit, že stromy a mach sa so mnou rozprávajú a v podstate som si myslela, že to tak majú všetci. Skúsenosťami som prišla na to, že to tak nie je. Rovnako som v mojej hlave počula hlasy, ktoré ma žiadali o nasledovanie. Tiež som zistila, že to tak nemajú všetci. Stále som mala potrebu ľuďom pomáhať a moju rodinu to rozčuľovalo. Rovnako som sa snažila všetko chápať. Raz som cvičila na dvore a vďaka môjmu "nepobytu" v tele, som videla kráčať suseda po ulici smerom k domu môjho otca. Tak som šla otvoriť. Od dieťaťa som milovala skrývanie sa, robenie sa neviditeľnou, tmu, sviečky. Nevedela som prečo. Vedela som si užívať sex a divoký tanec. Stretmi s ostatnými ľuďmi som časom pochopila, že ľudia to takto bežne nemajú. A uzavrela som sa. Nedokázala som prijať vlastnú inakosť a nechutilo mi snažiť sa niekam zapadnúť, špeciálne medzi ženy, hoci som sa spočiatku naozaj snažila.

Vymyslela som si skvelý svet. Pracovala som desať rokov výhradne cez internet. Nepotrebovala som sa stretávať s ľuďmi, ktorí ma zraňovali lebo ma nechápali. Mala som priateľov mužov a dávnejšie aj lezeckú partiu. Učila som ľudí písať články tak, aby bolo cítiť ich dušu, aby do článkov vkladali seba. Pomáhala som iným cez poskytovanie informácií, ktoré som spracovávala na webe. No bola som "sama." Chýbala mi svorka. A chýbala mi nejaká časť mňa, ktorú som sa snažila potlačiť, nevidieť, necítiť a nectiť. Potom prišli dve ďalšie deti a všetko v mojom živote sa začalo meniť.

A tak som raz stretla ženu, ktorá má privádzala do zúrivosti otázkami, ktoré kládla iba v myšlienkach. a ktoré som "vedela." Nakoniec som s ňou začala robiť odblokovanie stresu, ktoré som vyštudovala, pretože inak sa mi s ňou byť nedalo. A ona bola dosť neodbytná. Za dva roky práce s ňou som zistila, že prácu s ľuďmi vlastne milujem. Vďaka tejto žienke som zistila, že svojím informáciám, ktoré mi prichádzajú ako intuícia, či hlasy môžem dôverovať. Zistila som, že ma baví prísť problémom na korienok a pomáhať ľuďom nájsť seba. A hlavne som vďaka nej našla opäť samu seba.

Počas práce s ňou som nabrala odvahu ísť na ženský kruh. A tam prišiel zlom. Zdieľali sme so ženami svoje príbehy a ja som zrazu videla seba v pradávnych časoch v kruhu žien. Ani som vlastne Nevedela prečo, vedela som, že toto chcem robiť. Výmysel nudiacej sa matky? Nie. Niečo, čo sa zakladalo na dávnej spomienke, plnej zmyselnosti, vône kadidla, prítmia, krásnych šiat, ženského zvonivého smiechu...blízkosti, porozumenia, nehy, múdrosti.

A potom prišiel výcvik kňažky. A ja som zrazu vedela, že som správne. V deň iniciácie som si šla k Bohyni po odovzdanie sa Jej. Poznala som cestu pred iniciáciou a nerozumela som jej celkom. Len som dôverovala svojim pocitom, ktoré sa vždy ukázali ako pravdivé. Iniciácia bola krok do neznáma. Do neznáma, ktoré mi veľmi jasne objasňovalo, prečo som musela prejsť tými životnými krokmi a ťažkými križovatkami predtým. Aby som si spomenula. A keď som naozaj zacítila, kto som, bolo to tak šťavnaté a výživné, že sa toho nedá pustiť, iba sa tým viesť. Od iniciácii k službe pre Ňu je to otázka jasnosti a pravdy. Neuhnúť z cesty. Neuhnúť pred sebou. Neuhnúť pre Ňou.

A pochopila som, že celá moja cesta pomoci rodinám s postihnutím bola tiež mojou nevedomou službou pre Bohyňu. Moje podvedomie sa snažilo napodobniť to, čo som robila mnohé životy predtým a napasovať svoju službu na realitu tohto sveta. A hoci som robila správne veci, chýbal tam ten správny pocit. Nevedela som sa odovzdať.  A nevedela som komu a čomu sa chcem odovzdať. A v okamihu, keď môj logicky pochopiteľný život stroskotal na tom, že idem do života duše, do života, ktorý sa nedá merať na čas, ani výkon, objavilo sa vo mne šťastie. Šťastie toho, že robím to, čo sa cezo mňa potrebuje narodiť, že cítim priestor a robím to, čo je potreba.

V tejto energii som napísala väčšiu časť knižky Deti nás učia liečia. Začala som sprevádzať deti v škôlke, čo bol môj asi 5-ročný sen. Spravila som si útočisko, miesto šťastia pre seba aj iné ženy- osobný chrám Bohyne na chatičke v záhradke. Píšem články o úžasných ženách na casopisbohyne.cz. Sprevádzam ľudí odblokovaním stresu. Robím si krémy a kadidlá. A vlastne sa zabávam a teším v ktoromkoľvek zlomku toho, čo práve robím...Šťastie. Krása. Naplnenie. Hojnosť. Z hĺbky svojej duše ďakujem za toto prebudenie sa a šťastie. Áno, občas zakopnem a spadnem z tejto vlny... To šťastie je v súlade osobnej zodpovednosti človeka a odovzdaní sa. Vyciťovaní. Vytváraní priestoru. O čistote zámeru. O rovnováhe. A tak nám všetkým v tomto čase príchodu nového Slnka prajem jasný a čistý zámer do ďalšieho roka.