16.06.2010

Narodila som sa hodná prijatia

Mgr. Zuzana Mališová, INFODOM, 2010

Veľmi dlho som zvažovala, či som sa za tie roky, čo som mamičkou postihnutého synčeka niečo naučila. Dlho som si myslela, že iba dokola naprávam svoje chyby. A tá najväčšia chyba je, že moje dieťa je postihnuté a to sa nemalo stať!

Až teraz som pochopila... veľmi jednoduchú vec. Každé jedno dieťa je hodné prijatia. Dieťa vníma svoju mamu na báze myšlienok, pocitov, ktoré sa šíria v tele maminky a vibrácií (či energie). Je to reč, ktorej rozumie. Veď ako inak by vedelo po pôrode „dohovoriť“ s maminkou?

Do svojej výbavy dostane aj to ako vyzerá (o tom sa dočítate viac tu: Genetický kód – vývoj od novorodenca po pubertu).

Bábätko v brušku často nevie, že sa nemusí stotožniť s tým, čo si myslí jeho mamina, otec, užšia, či širšia rodina... Dosť často to však deti robia a uveria tomu, čo si o nich myslí okolie. Ak si okolie pripustí pochybnosť - to dieťa nebude zdravé. Ak nikto tomuto dieťatku nepovedal, že sa nemusí stotožňovať s pocitom mamy, môže ochorieť. A je to jeho voľba, tak urobiť. Nie je to ničia vina.

A ak sa dieťatko narodí postihnuté je to to isté. Ono je samo pre seba dokonalé a rešpektuje svoje voľby – aspoň tú základnú - prísť na tento svet a žiť tu. Možno sa rešpektuje viac ako jeho okolie.

Čo však urobí okolie, keď zbadá postihnuté dieťa? Mama, ktorú bábätko miluje začne plakať, namiesto láskavého prijatia je nešťastná a smutná. Potom sa dieťa dostane do rúk lekárov – tí povedia verdikt a dieťatko nerozumie. Čo je na mne zlé? Dieťa pochybuje samo o sebe a začne veriť, že JE na ňom niečo zlé. A jeho rodičia, ktorí riešia svoj stav a neprijatie dieťatka mu to len potvrdzujú. A to, čomu uveríme sa nám splní. A v dnešnej dobe sa to deje omnoho rýchlejšie!

A tak sa dieťatko stane neprijateľné, pre mamu, pre ocka, pre tento svet, no hlavne pre seba... Veď mama a ocko sú tiež neprijateľní, keď priviedli na svet takéto dieťa!

Potom začne nekončiaci kolotoč vylepšovania stavu dieťatka – niekedy je to proces s láskou a niekedy len terapia a iná terapia. A deti, ktoré často nemôžu a ešte nevedia vyjadriť, čo chcú a čo si myslia, sú prevláčané z miesta na miesto...

Viem, že sa to deje. Viem, že mnohí tým prešli a poučili sa a už to robia inak. A viem, že mnohí to tak budú robiť aj naďalej. Poctivo naprávať, čo spackali, čo sa spackalo, čo niekto iný zavinil...

A sme v kolobehu neprijatie - hnev - strach zo straty - žiaľ a pocit viny - odlúčenie a nemám inú voľbu ako trpieť.

Je to naozaj Tak?

Táto otázka nemá riešenie „áno“ a „nie“. Má však odpoveď vo forme zážitkov a pocitov, ktoré máte spojených so situáciou – mám postihnuté dieťa, čo budem robiť?

Možno si stačí povedať jednu jednoduchú vetu. Najskôr sama sebe, svojmu manželovi a nezabudnite to povedať svojmu „inak obdarovanému dieťatku“. Pozerajte sa pri tom celý čas do očí a precíťte, čo sa udeje. Hovorte nahlas: Narodila som sa hodná prijatia.

Ak potrebujete, môžete to rozvinúť: Som hodná prijatia práve preto, že som priviedla na svet takéto dieťa. Som hodná prijatia aj so svojimi chybami. Som hodná prijatia...

A ešte čosi – nikto Vám nedá to prijatie, po ktorom túžite. Prijmite sa sama - pohľad do vlastných očí a to, čo budete pri ňom cítiť je jediná pravda, ktorá je. Ak pocítite radosť, úsmev zvnútra, či lásku ste správne.

Ak je to hnev, smútok, bolesť alebo čokoľvek iné – je čas začať veľké upratovanie pocitov v sebe. Možností ako to urobiť je veľa. Upracte si pre seba a svoju rodinu. Nemôžete ich skutočne milovať, ak neľúbite seba. A klamať sebe ani im predsa nechcete.

A potom povedzte aj Vášmu inému dieťaťu, že je hodné prijatia práve také ako je.

Za dobré, čo ma v živote stretlo, považujem hlavne to, že sa nám Miško narodil a prežil s nami takú dlhú a ťažkú cestu. Možno to raz takto uvidíte aj Vy. A možno máte úplne iný príbeh a pohľad na vec.