30.12.2016

Mier na Zemi

ilustratívny obrázok

Toto je ukážka z pripravovanej knižky, nielen pre rodičov malých detí. V tieto dni utíchli zbrane v Sýrii. Článok je starý asi jeden rok a nesie v sebe nehynúcu otázku. Čo môžeme každý sám za seba, osobne spraviť pre mier na tejto Zemi?

Matejko sa cestou v aute z ničoho nič rozčúlil. Teda nie z ničoho nič. Chcel ísť do hračkárstva a nechcel počuť, že teraz na to nie je ten správny čas. A keď je Matejko nervózny, lieta všetko naokolo. A niekedy sa táto nervozita šíri. Matejko sa zlostil ešte po zaparkovaní auta v garáži, aj vo výťahu aj v chodbičke nášho bytu. Nervozita sa preniesla na tata, ktorý začal na Matejka kričať a Matejko dostal dve po zadku. Vôbec sa mi táto mužská energetická výmena nepáčila. A takmer som sa dala stiahnuť touto nervozitou na ich stranu a kričať na tata, čo si vlastne myslí, že čo vlastne teraz ROBÍ??? Niečo vo vnútri ma zastavilo. Môžem to predsa vybaviť neskôr. Teraz je potrebné ošetriť detskú dušu, ktorá síce už nenervačí a nezlostí sa, ale pre zmenu plače. Tak som pristúpila k Matejkovi. S Pokojom. S Láskou. S Vierou, že je správny čas. Pritúlil sa. „Matejko povedz mi, čo sa teraz deje?“  Pocítil, že sa na neho nehnevám a som pozorný poslucháč. „Chcel som ísť do hračkárstva...“ Moja odpoveď: „Áno“ „Len sa pozrieť na nové hračky“.Moja odpoveď „Áno“ A postupne sa Matejko utíšil a prijímaním toho, čo potreboval rozpovedať a ošetriť sa upokojil. Tak sme sa dohodli, kedy môžeme ísť spolu na výlet. Nakŕmiť čajky, pozrieť, či je na klzisku ľad, zohriať sa v hračkárstve...
Tak ako som sa mohla vmiesiť do konfliktu a rozšíriť ho ďalej, medzi mňa a manžela, rovnako som mala možnosť  spraviť niečo pre upokojenie atmosféry. Vždy je to len naša osobná voľba. Matejko si utrel slzičky a šiel sa pomeriť s tatinom. Nebolelo ho, že sme dnes nešli do hračkárstva. Bolelo ho, že tatinko nechcel ísť a že tatinko sa hnevá.
A zostala mi ešte jedna úloha. Naučiť môjho muža nerozširovať Matejkov hnev, ale premeniť ho hneď v zárodku na niečo dobré. Zdá sa mi to ľahké, lebo si myslím, že svoje dieťa poznám. Sú však aj veci, kde šíriť Lásku a Dobro môže byť ťažká vec.
Stačí si spomenúť na teroristické útoky a šírenie paniky po celom svete. Ako môžem prispieť, aby sa šírila Láska? Odpoveď prišla jednoduchá. Len Láskou v sebe.
Veľmi ťažko a miestami veľmi intenzívne prežívam konflikt viery s manželom. Manžel je praktizujúci kresťan – katolík. Ja som kňažka, prijímajúca Bohyne tejto krásnej Zeme za svoje a praktizujúca prechodové rituály a sviatky Kola roka.
Môžeme spolu spájať a rešpektovať obidve viery. Alebo sa kvôli nim môžeme hádať a nikdy sa nedohodneme. PRAVDA je taká, že naša viera je tak odlišná, že žiadny „kompromis“ neexistuje. Niekedy ma situácie z toho plynúce veľmi ťažia. Kdesi vo mne panuje dávnoveká spomienka na pád Chrámu pohanskej Bohyne. Je to vojna vekov. Niekedy ma tá bolesť načisto ochromí a z jej pozície neviem jednať. Niekedy ma zasiahne Hnev. Hnev na vieru, ktorá zničila všetky staroveké tradície. A hoci moje vedomé vedomosti sú len nejaké spomienky na dejepis zo základnej školy, kde sme sa učili všetky krivdy páchané kresťanmi počas ich vojen – križiacke výpravy, upaľovanie čarodejníc, potláčanie vedy,... Cítim tie krivdy ako svoje vlastné. A viem, že ich môžu podobne cítiť rôzni ľudia rôznych náboženstiev. Je to výzva, ktorú sme prišli vo svojom živote žiť a vyriešiť. A tak môžeme spolu bojovať, vraždiť sa a nenávidieť.
A ako rodiny, ako muž a žena  sa môžeme hádať, podvádzať, či rozvádzať. Je to všetko treba? Kde je cesta mieru? Čo treba urobiť? Odpovede prišli rýchlo a ľahko:
Uvedomiť si, že ja nie som Bolesť. Uvedomiť si, že ja nie som Hnev. Uvedomiť si, že ja nie som Strach. A len keď sa im oddáme na chvíľu môžu nás opantať a prestúpiť a zatieniť. Je len jedna cesta. Rozhodnúť sa byť Svetlo. A nepustiť Tmu v podobe Bolesti, Hnevu a Strachu na svoj trón. Ten patrí nám. Je len jedna cesta. Mier v našom vnútri. Spokojnosť s tým, čo žijeme. Láska vo všetkom, čo robíme. A jedno veľké ÁNO tomu, čo žijeme. A keď tam nie je áno, láska a radosť, tak to znamená, že niečo nerobíme „správne“. Aj tomu treba povedať, áno, vidím, čo robím a cítim sa v tom takto a takto. Je to cesta Prijatia. Prijať aj to, že teraz sa dobre necítim, teraz neviem, čo mám presne robiť, teraz ma bolí moje vnútro a teraz cítim nespokojnosť. Prijatie otvára cestu. Cestu šírenia dobra. Nie dobra pre iných. Ale vnútorného dobra a mieru. Matejko sa uzmieril vo svojom vnútri a pomeril sa s tatíkom. Ja som nechala konflikt pádu Chrámu Bohyni vo svojom vnútri pretaviť sa s vedomím, že som na to "malá". V absolútnej dôvere, že Bohyňa sa o mňa postará. V mojom vnútri je mier. A konflikt medzi Pohanskou kňažkou a Kresťanom zmizol. Teraz neviem, či viem... Myslíte si, že takto môžu zmiznúť všetky konflikty sveta? Mierom vo vnútri, v nás?