27.11.2012

Koncept kontinua

Jean Liedloffová, DharmaGaia, Praha,2007, Hledání ztraceného štestí pro nás a naše děti

O tejto knižke John Holt napísal "Ak by vôbec kniha mohla zachránit svet, bola by to táto kniha". No a po tomto výroku je ťažké vôbec niečo o nej napísať, pretože dôležité je prečítať si ju, precítiť, ba aj odplakať, prečítať znova a znova, pochopiť a hľadať odpoveď vo vnútri v sebe.
A nájsť hlboko vo vnútri riešenie pre seba - pre seba ako civilizovaného človeka, ktorý prežil väčšinu života bez skutočnej lásky a čokoľvek robí stále dúfa v záchranu, v ocenenie, v to, že bude cítený, ctený, milovaný a rešpektovaný. A šťastný.
Pretože my civilizovaný jedinci hovoríme o šťastí, ak sme zdraví a nič vážneho nás nepostihlo. Ako však autorka píše, nie je to hlboké šťastie, ktoré by vyžarovali zvnútra našich bytosti. A to je to...
Keď som knižku čítala prvýkrát bolo mi hnusne, nachádzala som vety, s ktorými som sa stotožňovala a prirovnávala ich k svojmu životu, stále a stále som nachádzala podobnosti a vedela som, že v podstate má tá "ženská" pravdu. A uvedomovala som si tie šťastné okamžiky, keď som sa jednoducho cítila správne. A po čase sa mi zasa pocit správnosti v chode života stratil a zasa som len tápala a hľadala.
Autorka hovorí, že tieto pocity nesprávností pramenia z neuspokojených potrieb malých bábätiek po fáze vývoja, ktorú strávia v náruči. A to preto, že sa ich snažíme vychovávať podľa všemožných teórií a nie podľa vlastnej intuície a jednoduchých evolúciou vytvorených pravidiel a očakávaní.
Autorka žila v pralese s juhoamerickými Indiánmi, kde mohla pozorovať ich nenútený a nenásilný spôsob života a výchovy detí. ich príbehy sú popretkávané pomedzi pozorovania nášho "civilizovaného" života. Píše veľa o tom ako pristupuje západná civilizácia k malým bábätkám, nakoľko je tento spôsob odlišný od správania sa Indiánov.

Spomínam si, že keď sa mi narodilo prvé dieťa, tak som si len povedala, že bože, nič neviem o deťoch. Skutočne mi chýbal ten pocit vo vnútri, že VIEM, čo mám robiť a ako. Nehovoriac o tom, že synček bol predčasne narodený a mal kilo tridsať. Bola som zúfalá a nemala som kam si ísť po rady. Viem, že veľakrát ma viedli vnútorné pocity nejakým smerom a potom sa to stratilo, tápala som a bola som nešťastná. Nechápala som ani to, že keď má bábätko studené ruky, môže byť pocikané... A kopec ďalších vecí. Asi ako vždy závisí od toho, čo si z ťažkých chvíľ zoberieme, ako ich spracujeme a čo nám z nich zostane.
Žijeme vo svete keď nám je moc nad sebou odoberaná detskými lekármi, psychológmi, masérmi a neviem kým ešte. A vari hocikto lepšie vie ako sa mám postarať o svoje vlastné dieťa? A je to náročné uhájiť si vlastné pocity a chovať sa podľa nich, napríklad aj preto, že si dotyčného odborníka nechceme pohnevať a chceme byť slušní za každú cenu. Za cenu straty vlastného SEBAvedomia...
Skúste si prejsť koľkokrát ste v živote prišli na to, že niečomu veríte bez toho, aby ste to preskúmali? Veríte, lebo Vám to povedali rodičia, učitelia, doktori... ľudia, ktorých máte radi a na ktorých Vám záleží. Nuž, teraz aspoň príležitostne odlišujem VIEM od VERÍM.
Ešte niečo mi pri čítaní knihy veľmi zarezonovalo na duši. V tomto našom civilizovanom svete stále niečo chceme. Od "správnych"druhov jedla, nápojov, oblečenia, auta, podľa toho do akej skupiny patríme alebo chceme patriť. A podľa toho si niektorí aj vyberajú "správnych" priateľov, sú na správnych aktivitách so správnymi ľuďmi... Chýba mi v tom túžba, naladenie na niečo po čom túžime a čo nemusí byť často ani hmotné a ostáva len prázdne bezhlavé chcenie.
Dúfam, že všetky spomínané neduhy som aj vďaka knižke vo vnútri premenila na niečo prínosné a bude sa mi bez nich žiť aj v tomto civilizovanom svete ľahšie.