05.05.2016

Intuícia, telepatia a jasnozrivosť - tretia časť

Píšem o sebe, lebo tento vhľad môže poskytnúť dobré informácie pre ľudí, ktorí nevedia rozlíšiť, či sa jedná o strach alebo intuíciu a podobne.

O intuícii a telepatii mojich detí a môjho šikovného muža som už písala v dvoch predchádzajúcich článkoch. O svojej som čiastočne pomlčala, lebo mne to funguje veľmi zvláštne a bolo to v čase písania prvej knihy ešte príliš krehučké na podrobné písanie o sebe. Teraz však mám pocit, že už môžem zdieľať svoje postrehy a dokonca si myslím, že môžu byť užitočné aj pre Vás.

Veľa vecí ku mne príde ako obrázok, alebo ako nápad. A je to natoľko rýchle, že to nie vždy spoľahlivo zaznamenám. Teda zaznamenať zaznamenám, ale nejako nie vždy porozmýšľam, čo táto informácia znamená pre tento deň, alebo pre to, čo je v túto chvíľu potrebné spraviť. No a niekedy sa namiesto svojej intuície spoľahnem na informáciu získanú od nejakej inej osoby, alebo svojej nikdy nespiacej logiky. Ale pôjdem pekne po príkladoch.
Projekt
Raz bolo treba napísať v práci (ešte z čias môjho fungovania v o.z. Infodom) projekt. Nechcelo sa mi do toho a mala som pocit, že je to úplne zbytočné. Manžel mi zrkadlil moju vnútornú nevôľu poznámkami o lenivosti. To ma ale fakt naštvalo...Dva mesiace po odoslaní projektu neprišla žiadna odpoveď a ja som sa celkom „náhodou“ dozvedela, že žiadne výberové kolo projektov ani nebolo, predvybrala sa jedna organizácia, ktorej šli peniaze. Takže nebola to lenivosť, ale veľmi správne, aj keď úplne neopodstatnené tušenie. Ale ako vždy, správne.
Kuriér
Ráno som zachytila obrázok, ako stojím pred školou a volám s kuriérom. Samozrejme som v priebehu kolotoča s dvoma maličkými deťmi doma, úplne zabudla, že ku mne prišla takáto informácia. A tak som na obed zbalila pár-mesačného Šimonka do šatky, Matejka za ruku a šli sme ku škole. Jakubko akurát vyšiel, keď tu zrazu zvoní telefón, cudzie číslo. Preblesklo mi hlavou - kuriér. Ako z rozhovoru vyplynulo, bol o pár vchodov ďalej od nášho bydliska. Tak sme sa dohodli, že vybaví ostatné vchody a ja zatiaľ dokráčam s deťmi domov. Keďže škola je blízko, tak sme sa presne stretli pred naším vchodom. Obaja sme sa pousmiali ako to presne vyšlo... Samozrejme, počúvnuc svoj ranný obrázok, mohla som si veci zariadiť ináč...Mala som šťastie, že to takto dopadlo. Šťastie je druhá, nesmierne dôležitá bytosť, ktorú pri sebe mám. A tak to tentoraz dopadlo dobre. Prečo však tak málo počúvam svoje vnútro?
Telefón
Idem popred lekáreň a v súvislosti s jej návštevou som potrebovala zavolať kamarátke. Hlas v mojej hlave ma prinútil nechať telefón tak. Prišla mi odpoveď: „Je so svojím milým!“. Logika odpovedala priam posmešne: „Veď žiadneho nemá...“ A moja logika hundrala proti môjmu hlasu. Telefón som, ale nechala tak. Naliehavosť hlasu bola neodbytná. Moja logika mi dohovárala niekoľko dní. Až som sa náhodou s kamarátkou stretla a ošívavo som sa spýtala, či náhodou? Odpovedala len: „Ty čarodejnica, áno mám milého.“ Fúúú, tak predsa PRAVDA!
Reklama na knižku
V časopise VITALITA mala vyjsť reklama na moju knižku Deti nás učia a liečia. Stáli sme s kamarátkou v potravinách pri pokladni, keď som si Vitalitu všimla v regáli. Rýchlo som ju prelistovala, lebo som mala pocit, že je tam reklama na knižku! Ale logika povedala, že nie je, oči si nič nevšimli a tak som počúvla logiku. Tak som teda časopis bez riadneho prelistovania, položila a nekúpila som si ho. Šli sme domov a keď som sa lúčila s kamoškou pri vchode, tak mi povedala: „Je tam reklama na Tvoju knižku, mala by si si Vitalitu kúpiť na pamiatku.“
Samozrejme som sa na seba poriadne naštvala. Veď kde je dôvod, prečo tie nádherné informácie, ktoré ku mne chodia samé a sú pravdivé, tak prečo ich tak málo počúvam? Tak som sa prešla ešte raz do obchodu. A sľúbila som si, že si budem dávať väčší pozor, na to, čo ku mne prichádza. A je to navyše pravdivé a ešte k tomu aj zadarmo. Tak moji milí, píšem pár neúspešných príkladov. A verím, že je viac tých, keď sa počúvnem. Lebo raz môžno nebudú iba pohodové situácie, v ktorých sa treba rozhodnúť.

O dvoch takých príhodách Vám napíšem:
V tej prvej som váhala aplikovať svoje VIEM na cudzích ľudí. Ráno prišla moja milovaná suseda Serena, že či môže zobrať môjho syna do kina. Prekvapilo ma to, bola som zaskočená, no súhlasila som. O päť minút ma napadlo, že sa s nimi podelíme o koláčiky. Tak som zbehla po schodoch a potešila som ju. Dala som nám hriať polievku a zistila som, že jej mám veľa a že toľko nepotrebujeme a nezjeme. Úplne prirodzene ma napadlo, že Serena ju potrebuje. Tak som opäť zbehla dolu a trošku neistá som ponúkla, či im môžem priniesť polievku na obed, že mám príliš veľa. Serena okamžite suhlasila a očividne sa veeeľmi potešila.A prekvapene mi vysvetlila, že práve riešili s mužom, čo budú variť a že sa jej do toho práve veľmi nechce. A tak sme boli potešené obe. Ja hlavne kvôli tomu, že môj nezmyselný nápad, zaniesť susede polievku, bol vlastne presne to, čo v tú chvíľku potrebovali. Spolu sme sa zasmiali a ja som vďačná, že mi má kto zobrať dieťa do kina, keď sa mne práve nechce.
A druhý príklad:
Mali sme čerstvo namontovaný nový zvonček a v byte novučičký telefón na dorozumievanie sa s návštevami. Jakubka sme ráno pustili cez garáž a nemal zo sebou kľúče, ale vedel o tom. Takže som čakala, kedy zazvoní. Zrazu ma premkol veľký nepokoj. Utekala som k slúchadlu a bolo položené nakrivo! Vedela som, že Kubko už zvonil. Tak som nechala malúšikov obedovať a zviezla som sa výťahom dolu ku vchodu, otvoriť Jakubkovi. Ale Jakubko tam už nebol. Čo teraz? Kam sa asi pobral? Zrazu môj nepokoj vystriedal obrovský kľud. Z možností, kam mohol ísť a ktoré moja logická časť hlavy vygenerovala – pizzeria, kde robí kamoška, lekáreň, kde nás poznajú a škola som pochopila, že šiel späť do školy. A tak som zavolala do školy pani učiteľke, vysvetlila som situáciu a požiadala som ju, aby šla Jakubkovi oproti na vrátnicu školy. A aj tak bolo. Pani učiteľka mu odovzdala odkaz, zavolala mi, že je všetko o.k. a ide zasa domov. Počula som ho v telefóne ako sa húževnato rozčuľuje: „Veď ten zvonček iba predvčerom namontovali...“ Áno, mal by fungovať  :)

Ale omnoho dôležitejšie je, aby fungovali naše vnútorné zvončeky, ktoré nás upozorňujú, keď sa deje niečo „zlé“ alebo keď je pre nás niečo napriek lákavosti „nesprávne“. Úvodzovky preto, že aj nepočúvať svoje zmysly poriadne, je tiež škola.
A hneď ma aj napadá ďalšia príhoda. A súvisí s tým ako veľmi dať svojim zmyslom zapravdu a posúdiť vážnosť situácie.
Objednala som si z Čiech vzácny a drahý esenciálny olej. Keď ho vyexpeovali, pochytil ma strašný nepokoj. Videla som balíček ako mokrý! Samozrejme som sa bála, že sa fľaška s drahou tekutinou rozbila. A tak som dosť nervózne prebrala balíček. Bol suchý a neporušený, len zvláštne voňal. Utekala som ho domov rozbaliť. Esenciálny olej bol celý a neporušený. Len malá vzorka masážneho olejčeka mala odbité z hrdielka skleneného uzáveru a to spôsobilo nezvyčajnú vôňu balíčka. Nič „vážne“ to však nebolo, hoci naozaj v ňom niečo vytieklo. Ako teda rozpoznať závažnosť situácie? Neviem, ešte stále som matka vo výcviku.
A keď už sme pri tom napíšem aj to, ako veľmi som si želala porozumieť intuícii, telepatii a jasnozrivosti. Od okamžiku ako mi Jakubko povedal, že sa s našim Miškom dorozumieva myšlienkami som si myslela, že ja to určite neviem a chcem sa to naučiť. Hoci pravda bola taká, že niečo som vedela. Ale asi som potrebovala inú úroveň týchto schopností, obzvlášť pre kumunikáciu s Miškom. No a tak ma toto „nevinné“ želanie „stálo“ nádherných skoro päť rokov nepretržitého vycviku, tehotenstvá s Matejkom a Šimonkom a ich bezplienkovanie a všetko okolo toho. A hoci si stále oproti vlastným deťom pripadám menej chápavá ako sú oni, mám z týchto posledných päť rokov zo života a jeho prežívania skutočnú radosť. Musela som sa síce pre svoje vlastné dobro vzdať pozerania televízora, zahltenia sa informáciami, čítaním kníh o zručnostiach, ktoré si mnoho ľudí myslí, že „vie, čo to znamená“ a pritom „nevie, lebo to necíti“ a rozhodovania na základe argumentov a logiky.  Ak ste mamičky s malými deťmi, tak pozývam aj Vás na túto cestu pozorovania a objavovania schopností svojich vlastných detí. Máte školu zadarmo a ešte zvyčajne s pomerne láskavými a trpezlivými učiteľmi. No a to je naozaj na nezaplatenie.