Veľmi dlho som zvažovala, či som sa za tie roky, čo som mamičkou postihnutého synčeka niečo naučila. Dlho som si myslela, že iba dokola naprávam svoje chyby. A tá najväčšia chyba je, že moje dieťa je postihnuté a to sa nemalo stať!

Až teraz som pochopila... veľmi jednoduchú vec. Každé jedno dieťa je hodné prijatia. Dieťa vníma svoju mamu na báze myšlienok, pocitov, ktoré sa šíria v tele maminky a vibrácií (či energie). Je to reč, ktorej rozumie. Veď ako inak by vedelo po pôrode ?dohovoriť? s maminkou?

Do svojej výbavy dostane aj to ako vyzerá (o tom sa dočítate viac tu: Genetický kód ? vývoj od novorodenca po pubertu).

Bábätko v brušku často nevie, že sa nemusí stotožniť s tým, čo si myslí jeho mamina, otec, užšia, či širšia rodina... Dosť často to však deti robia a uveria tomu, čo si o nich myslí okolie. Ak si okolie pripustí pochybnosť - to dieťa nebude zdravé. Ak nikto tomuto dieťatku nepovedal, že sa nemusí stotožňovať s pocitom mamy, môže ochorieť. A je to jeho voľba, tak urobiť. Nie je to ničia vina.

A ak sa dieťatko narodí postihnuté je to to isté. Ono je samo pre seba dokonalé a rešpektuje svoje voľby ? aspoň tú základnú - prísť na tento svet a žiť tu. Možno sa rešpektuje viac ako jeho okolie.

Čo však urobí okolie, keď zbadá postihnuté dieťa? Mama, ktorú bábätko miluje začne plakať, namiesto láskavého prijatia je nešťastná a smutná. Potom sa dieťa dostane do rúk lekárov ? tí povedia verdikt a dieťatko nerozumie. Čo je na mne zlé? Dieťa pochybuje samo o sebe a začne veriť, že JE na ňom niečo zlé. A jeho rodičia, ktorí riešia svoj stav a neprijatie dieťatka mu to len potvrdzujú. A to, čomu uveríme sa nám splní. A v dnešnej dobe sa to deje omnoho rýchlejšie!

A tak sa dieťatko stane neprijateľné, pre mamu, pre ocka, pre tento svet, no hlavne pre seba... Veď mama a ocko sú tiež neprijateľní, keď priviedli na svet takéto dieťa!

Potom začne nekončiaci kolotoč vylepšovania stavu dieťatka ? niekedy je to proces s láskou a niekedy len terapia a iná terapia. A deti, ktoré často nemôžu a ešte nevedia vyjadriť, čo chcú a čo si myslia, sú prevláčané z miesta na miesto...

Viem, že sa to deje. Viem, že mnohí tým prešli a poučili sa a už to robia inak. A viem, že mnohí to tak budú robiť aj naďalej. Poctivo naprávať, čo spackali, čo sa spackalo, čo niekto iný zavinil...

A sme v kolobehu neprijatie - hnev - strach zo straty - žiaľ a pocit viny - odlúčenie a nemám inú voľbu ako trpieť.

Je to naozaj Tak?

Táto otázka nemá riešenie ?áno? a ?nie?. Má však odpoveď vo forme zážitkov a pocitov, ktoré máte spojených so situáciou ? mám postihnuté dieťa, čo budem robiť?

Možno si stačí povedať jednu jednoduchú vetu. Najskôr sama sebe, svojmu manželovi a nezabudnite to povedať svojmu ?inak obdarovanému dieťatku?. Pozerajte sa pri tom celý čas do očí a precíťte, čo sa udeje. Hovorte nahlas: Narodila som sa hodná prijatia.

Ak potrebujete, môžete to rozvinúť: Som hodná prijatia práve preto, že som priviedla na svet takéto dieťa. Som hodná prijatia aj so svojimi chybami. Som hodná prijatia...

A ešte čosi ? nikto Vám nedá to prijatie, po ktorom túžite. Prijmite sa sama - pohľad do vlastných očí a to, čo budete pri ňom cítiť je jediná pravda, ktorá je. Ak pocítite radosť, úsmev zvnútra, či lásku ste správne.

Ak je to hnev, smútok, bolesť alebo čokoľvek iné ? je čas začať veľké upratovanie pocitov v sebe. Možností ako to urobiť je veľa. Upracte si pre seba a svoju rodinu. Nemôžete ich skutočne milovať, ak neľúbite seba. A klamať sebe ani im predsa nechcete.

A potom povedzte aj Vášmu inému dieťaťu, že je hodné prijatia práve také ako je.

Za dobré, čo ma v živote stretlo, považujem hlavne to, že sa nám Miško narodil a prežil s nami takú dlhú a ťažkú cestu. Možno to raz takto uvidíte aj Vy. A možno máte úplne iný príbeh a pohľad na vec.