16.03.2014

Bezplienkovanie dvoch detí do 3 rokov

Medzi Matejom a Šimonom je 20 mesačný rozdiel. Bezplienkujeme oboch, čo nám prinieslo viacero zaujímavých situácií. V článku ponúkam niektoré riešenia, ktoré nás s manželom napadli.

Matejka som začala bezplienkovať po dlhom váhaní až ako šesťtýždňové bábätko. Keby som vedela koľko plačov by som bola ušetrila, začala by som okamžite po príchode z pôrodnice. Mladšieho Šimonka bezplienkujeme od 4 dňa po pôrode a neviem si toto rozhodnutie vynachváliť. Aj na to však treba byť pevne rozhodnutý, úžasne naladený a pripravený...A to som nebola celkom na všetko :) Popravde ma najviac zaskočili situácie, ktoré vznikajú z toho, že máme bezplienkáčov dvoch...Aké?
Bábätko Šimon a 22- mesačný Matejko sa na seba tak naladili, že sa svorne smiali, plakali a samozrejme aj cikali. Ak som teda dávala cikať jedného, druhý sa práve pocikal...  Tak teda Matejko začal doma pre istotu znovu nosiť plienku. Tým sa síce vyriešili mláčky po byte, nie však to ako to stihnúť naraz. Pohodové boli víkendy a čas, keď bol doma aj manžel a mohli sme sa rozdeliť - jeden rodič strážil jedno dieťa. Cez týždeň, keď bol muž v práci som začala Matejka brávať na záchod skôr, teda keď som viac logicky čakala, že by mu už malo byť treba cikať. Toto nefungovalo vôbec-Matej sa zlostil a zaťal sa, že nechce cikať. Chápala som to tak trošku aj ako - mami potrebujem byť s Tebou aj ja niekedy sám... Tak trošku si vynucoval pozornosť. Ako som už v inom článku spomínala prvých šesť týždňov chodia bábätká cikať každých 20-30 minút, čo je úžasný tréning na naladenie sa. Mnohí si asi poviete, čo iné sa dá pri tom stihnúť? Ale dá sa. Mne naladenie funguje najlepšie vtedy, keď mám "inú" prácu a jednoducho mi to "dôjde". Zato čím viac sa však vedome, mysľou sústredím na deti, tým horšie. Vtedy mi intuícia zlyháva viac. Toto je asi veľmi individuálne a u každého človeka iné. Okrem toho to, že zrazu to VIETE Vás nikto iný nenaučí. Teda tých prvých 6 týždňov bol starší Matej na druhej koľaji. Šimonkovi vôbec nerobil zle, iba seba občas niekam udrel a veľmi ľútostivo plakal (a Šimonko s ním), aby som sa mu venovala viac. Keďže Matejko od roka nespáva poobede (jednoducho si energeticky vystačí), tak teraz sa udieraním prejavili prvé náznaky energetickej "krízy": Jednoducho som sa mu menej venovala.
A medzitým prišlo, rodičmi milované obdobie: NIE, NEJDEM, NECHCEM...V Matejkovom podaní to znelo šarmantne ako NEcikať, NEpovedať, NEpeč (NIE ísť preč), NE po Kakubka (nie po Jakubka)a NE,NE,NE. Jednoducho hrôza.
Tak som asi po týždni ako dokonale ohučaná mamina z toľkého NE,NE,NE vymyslela hru, že dáva cikať Matejko mňa. ALE najskôr mi to musí ukázať. Úžasne ma chytil za ruku, odviedol na záchod, predviedol cikanie a dal cikať mňa. Bola som šťastná a hrdá, že hurá aspoň dačo funguje. Veľmi sme sa spolu zabavili, keď som mu predviedla ja vreskot, že nejdem cikať. Začal sa neskutočne ale naozaj z chuti rehotať. Uvedomila som si, že ja k jeho NEvšeličo mám úplne iný postoj. Mohla by som sa rehotať, ale ja sa miesto toho zlostím... Nuž lekcia od syna ako sa NEpatrí...Toto naše spoločné chodenie na záchod (keď som ja mala pocit, že mu už je treba) fungovalo dovtedy, kým som sa s tým do telefónu pochválila môjmu ockovi a Matejko to spoza rohu počul. A bolo: NEbelem Ťa cikať. A bola som vybavená. Tak mi ostalo úplne obyčajne, spýtať sa, či náhodou nejdem, počať, kým to zváži, jemne ho vyzvať, daj mi rúčku, ideme na záchod a skúsime. Asi to bolo povedané, myslené a cítené na pre dieťa prijateľnej úrovni, lebo mi tú rúčku dá a väčšinou ide som mnou cikať. Skúša sa sám vyzliecť (toto sme akosi pozabudli trénovať, prišiel s tým sám, že sa chce vyzliecť sám). Cikáme so stupátkom do záchoda - zdvihnutie misy, prisunutie stupátka, statie si naň zvláda sám. Potom dávame dolu pančušky a slipíky (a niekedy našu plienku pre istotu).
Čo mi vôbec nefungovalo bolo, že sa dohodneme, že nepociká slipíky: také, ktoré má rád a sú na nich nakreslené autá, vrtuľník, Bořek staviteľ a pod.
Manžel tiež zažíval cez víkendy odmietaciu krízu a objavil hru "na hasičov". Máme v byte akože horiaci záchod, chlapci si nasadia prilby a idú "hasiť". Zatiaľ to funguje, uvidíme ako dlho a čo nás ešte čaká.
Šimonko od narodenia hlási svoje potreby vytrvalo a trvá na rýchlej obsluhe. Dokonca aj pri dlhšej ceste autom. Jednoducho je rád a vďačný za to, že sa môže vycikať a vykakať do nočníka. Hoci Matejko v noci plakával, keď som ho dávala cikať, Šimonko sa z toho teší. Nedávali sme ho cikať v noci od narodenia (potrebovala som niekdy aj spať). No dávame ho cikať teraz a je rád, spokojný a usmiaty.